Читаем Zakon pre draka полностью

— Prišla som, lebo mi napadlo, že nezasvätený človek sa na naše problémy pozerá inými očami. My sme si už zaužívali isté stereotypy, čo môže byť na škodu.

— Azda ste predsa niečím rozdráždili draky?

Nina sa zadívala na mravčiu cestičku.

— Treba zistiť, kade vnikli do stanice. Vezmete si to na starosť…? Ako sme mohli rozdráždiť draky?

— V živočíšnej ríši má agresivita vždy nejakú príčinu.

— Neútočili sme na ne. Sme ochotní pristúpiť na kompromisy. To sa však dá len s rozumnými bytosťami.

— Nemuseli ste to postrehnúť. Na koho ešte útočia?

— Vy ste včera skúmali dračí žalúdok.

— Nina, tu si? — V dverách stála malá Taťjana. Kombinézu si ozdobila náhrdelníkom z dračích zubov. Nebol na ne najkrajší pohľad.

— Leskin ťa všade hľadá. Tvrdí, že magnetické pole sa správa veľmi čudne.

— No a čo?

— Ako vždy. Je presvedčený, že sa to zle skončí.

— Idem, — povedala Nina. — Leskin je pesimista. V každej výprave sa nájde dáky pesimista. Tuším ho k nám psychológovia náročky nasadili, aby vyvážil Tánin neviazaný optimizmus.

Keď Pavlyš osamel, pustil sa do denníka.

Doktor Strešnij naozaj rád písal podrobne a s epickou šírkou. Pavlyš si predstavil, ako so sklonenou hlavou obdivuje dokonalú vetnú konštrukciu, harmóniu dlhých odstavcov a formu zriedkavých archaických slov. Na prvých stranách opisoval pahorok, budovanie stanice, spôsob života a kolegov. Opisoval ich obšírne, do detailov, no jednako opatrne. Lekár sa na svoj denník pozeral ako na literárne dielo a nikoho nechcel uraziť. Na piatej strane našiel Pavlyš prvú zmienku o jemu známych udalostiach.

„Dažde čoskoro prestanú. Príde jar. Na planéte by mala byť pomerne bohatá fauna, doterajšiu zriedkavosť by som pripísal na konto nepriaznivého ročného obdobia. Viem si predstaviť, ako po oteplení a návrate slnka z nôr, hniezd a brlohov vylezú, vyletia a vybehnú rozličné tvory, a možno niektoré budú na takej úrovni, že budú chcieť s nami nadviazať kontakt. Nemám na mysli rozum. Skúsenosti mi napovedajú, že Clarena ešte nedospela do štádia, aby sa tu mohol rozvinúť rozum. Jednako je zopár predpokladov, že nám venujú pozornosť. Veď sme veľmi nápadní a hluční, nezvyčajní a istým spôsobom nechtiac agresívni. Dnes ráno som mal menší konflikt s veľkou Taťjanou. Pozorovala stavebného robota, ktorý hlbi odpadovú jamu. Niektorých odpadkov sa nie a nie zbaviť, a musíme ich predsa, kamsi odpratať. Odstrániť. Aby sme nenarušili zvyčajný život prostredia. S ľahkomyseľnosťou, typickou pre túto milú žienku, sa uspokojila s tým, že stavebný robot vykopal hlbokú jamu.,A kde je hermetický kryt? spýtal som sa, ako to prislúcha k mojej funkcii…“

Prešlo zopár dní a predpoklad doktora Strešného sa začal napĺňať.

„Dnes ma poštípal komár. Vlastne to nie je komár, ale hmyz, ktorý pôsobí na nás ľudí ako komáre na Zemi. Je malý, ticho bzučí, a čo je hlavné, štípe. Aby sme si nezaťažovali fantáziu vymýšľaním nových názvov, budeme volať tohto mučiteľa komárom. Hneď som upozornil Ninu, že treba podniknúť opatrenia proti invázii komárov. Áno, proti invázii, zdôraznil som, pretože všetko nasvedčuje tomu, že tento krvopijca nie je nezvyčajný exotický hosť na našom pahorku. Za ním prídu ďalší milovníci mojej krvi…“

O tri dni dostal Leopold zimnicu. Tri dni ho striasalo, po tri dni doktor Strešnij zápasil s neviditeľným, neznámym, nepremožiteľným nepriateľom, ktorý našťastie nebol taký húževnatý, aby svoju obeť usmrtil. Na tretí deň zimnica ustúpila. S trochou šťastia sa skúsenému lekárovi podarilo zistiť, že pôvodcami zimnice sú komáre. Preto sa celý týždeň, počas ktorého takmer všetci pracovníci stanice /vrátane doktora Strešného/ stihli prekonať zimnicu, na stranách denníka venoval výlučne komárom. Z týchto zápisov Pavlyša najväčšmi zaujali vety, ktoré si lekár podčiarkol, aby ich neskôr ľahko našiel.

„Komáre hniezdia niekde blízko nás. Vyletujú po západe slnka a podľa všetkého výborne reagujú na teplo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť dve dôležité veci: koho okrem nás napádajú a aký je ich životný cyklus. Len čo budem mať trochu času, vyberiem sa hľadať ich bydlisko.“

Lekár to už nestihol, zjavili sa draky… Horšie zlo ako komáre. Denník dopodrobna opisoval všetky prípady útoku drakov na ľudí. Doktor Strešnij sa pokúšal nájsť v nich logiku, súvislosť. Výkričníkom označil miesto, kde písal: „Drak chcel stoj čo stoj schmatnúť Leopolda, aj keď sa už skryl v budove. Dobýjal sa do dverí a chcel ho vytiahnuť von.“

Pavlyš ani nevedel, ako vošla malá Taťjana. Dvere boli otvorené, a pohrúžený do čítania až vtedy zbadal, že mu číta ponad plece denník, keď mu za chrbtom zacvakali dračie zuby — Taťjanin náhrdelník.

— Nechcela som vás vyrušiť, doktor, — povedala. — Dnes som vám takmer zachránila život, nuž nemáte právo vyhnať ma. Tým skôr, že aj ja mám svoju teóriu.

— Rozprávajte, — vyzval ju a zavrel denník.