Keď planétochod vyšiel na pahorok, obloha už bola celkom jasná. Oblaky leteli rýchlo, akoby sa ponáhľali nad inú krajinu, kde súrne treba dážď. Bolo sparno.

Pavlyš nepočkal, kým planétochod dôjde k dverám garáže, otvoril príklop a vyskočil na pevnú, vyšliapanú zem pri budove stanice.

— Otvorím dvere! — zavolal Jimovi.

— Naspäť! — skríkol Jim.

Vtom už Pavlyš pocítil ostré bodnutie. A ešte jedno… Komáre zaútočili nečakane a zradne. Veď mali čakať na noc. Lekár zastal a oháňal sa.

Jim voľačo kričal.

Pavlyš pochopil, že jedinou záchranou je garáž. Bežal k dverám a chytil veľkú kľučku, že otvorí. Vtom zareval motor planétochodu, ako keby aj stroj naňho kričal, a vtedy sa nevdojak pozrel hore.

Drak naňho padal ako kameň.

Nemohol oči odtrhnúť od netvora, ktorý sa zväčšoval ako v kreslenom filme. Rozoznal dokonca aj zuby v otvorenej papuli. No nevedel sa prinútiť bežať, skryť sa, zmiznúť; bolo to nereálne, nemohlo sa to týkať jeho. Veď pokojne otváral dvere garáže a nikdy nijakým drakom neublížil…

V skutočnosti sa mu iba zdalo, že nehybne stojí. Stihol sa hodiť nabok a zaľahnúť k stene. Drak luskol roztiahnutými pazúrmi ako kastanetmi asi meter nad zemou, a kým si uvedomoval, že nemá v pazúroch toho teplého a chutného človiečika, prihrmel k múru planétochod a len tak-tak nerozmliaždil Pavlyša. A tak drak musel vzlietnuť, preklínajúc ľudskú solidaritu.

Dvere garáže sa otvorili, vybehol Leskin a vtiahol lekára dnu. Planétochod sa plazil za nimi. Drakovi neostalo iné, ako kľuvať zobákom do dverí, čo si už vytrpeli svoje.

— Tak, teraz už do tmy ani nos nevystrčíme, — rozhorčoval sa Leskin. — Prestalo pršať, draky sa zbesneli a niektorí kolegovia dostali chuť hrať sa na pohyblivý terč.

— Blahoželám k bojovému krstu, — povedala prichádzajúca Nina Ravvová.

Ako sa na veliteľku patrilo, bola pokojná a vážna.

— To je škoda, — ľutovala malá Taťjana. — Teraz naozaj nemôžeme vychádzať. A ja som chcela položiť novú mínu.

— Prečo si draky brúsia zuby práve na lekárov? — zadumane a neadresne položil otázku Jim. — Vrhajú sa najmä na nich.

— Asi vedia, že raz sa u nás zjaví lekár, ktorý zistí, prečo nás chcú požrať, — odvetila Nina.

— To hovoríte o mne? — spýtal sa Pavlyš.

— A naďabili ste už na nejakú stopu?

Pavlyš si iba pomyslel, že trvalé nebezpečenstvo zovšednie. Prejde zopár týždňov a draky budú na úrovni komárov. Ľudia sa naučia strieľať ich z praku, kántriť ich jedom, plašiť voľačím. A budú pracovať. Nemôžu zanedbávať prácu iba preto, že na nich poľujú nezraniteľné netvory.

— Pavlyš, — povedala Nina. — Zájdite si do svojej ordinácie ako pacient. Máte natrhnuté líce. Ste špinavý až strach. Lekár by nám mal byť príkladom.

Tak vstúpil Pavlyš do pokrvného bratstva.

14

Umyl sa, prelepil si náplasťou líce a sadol si za stôl, aby sa spamätal. Premáhala ho zradná slabosť. Aj s priemernou fantáziou nebolo ťažko predstaviť si, čo by sa s ním bolo stalo, keby sa dračie pazúry boli spustili o pol metra nižšie. A Pavlyš mal mimoriadne bujnú fantáziu. Vzal do rúk lekárov denník, otvoril ho a znova zavrel. Treba sa porozprávať s Ninou. Denník sa mu naozaj môže zísť.

Vtom vošla Nina.

— Nevyrušujem? S tou náplasťou vyzeráte bojovne.

— Ďakujem. Hoci som o to ani nestál.

— Čítate Strešného záznamy?

— Chcel by som, ale neviem sa odhodlať. Veď sotva ich písal pre cudzie oči.

— V tom sa mýlite. Doktor mal mániu. Možno mal nejakého predka grafomana — nielenže rád čítal nahlas úryvky zo svojho denníka, ale tým, čo sa vyhovárali, že neznášajú čítanie nahlas, strkal ho pod nos.

— Napríklad vám?

— Áno. Pokojne čítajte. Strešnij bude rád.

— Jim vravel, že draky neznášajú lekárov. Ako sa to prihodilo Strešnému?

— Zaoberal sa komármi. Pozoroval ich v kríkoch na svahu, a keď sa vracal, zamyslel sa a zabudol pozrieť na oblohu… Toto sú zas čo za žarty?

Nina hľadela na zem. Po dlážke ako čierna nitka bežali mravčeky.

— Videl som ich už včera, ale nevenoval som im pozornosť.

— Nie, to je čosi nové. Ak ešte aj tie štípu…

Pavlyš si prezrel smer mravčej nite. Stúpala k umývadlu, vracala sa späť a strácala sa pod posteľou.

— Ponáhľajú sa k vode, — povedal. — Podľa mojej mienky si nás nevšímajú.

— To by bolo dobre…

Nina statočne niesla ťarchu zodpovednosti. Je veliteľka stanice, ona sa bude zodpovedať. Pavlyš si pomyslel, že aby mladá žena mohla zastávať miesto, aké zvyčajne patrí ostrieľaným vlkom, prieskumníkom, čo majú za sebou po dvadsať planét, musí mať mimoriadne schopnosti.

Až o niekoľko dní sa dozvedel, že Nina patrí práve k takým ostrieľaným preskumníkom. Clarena je už jej šiesta planéta a nik v centre nepochyboval, že sa práce zhostí dobre. Patrila k ľuďom na pohľad mäkkým, vždy priamym a zdvorilým, ktorí sú bez badateľného úsilia všade prví — v škole, na vysokej, aj vo vedeckej práci. Nina niesla ťarchu zodpovednosti za stanicu a nikto si nekládol otázku, prečo sa rozhodli práve pre ňu. No aby to pochopil, Pavlyš musel na stanici stráviť trochu dlhší čas.