Večer, keď slnko zapadlo a nastal vytúžený čas, keď sa draky vracajú domov a komáre ešte chvalabohu nevyletujú na lov, stanica sa vyľudnila. Každému sa nakopilo množstvo neodkladných úloh, nikto nemal splnený pracovný program a všetci sa ponáhľali dobehnúť hodiny núteného ničnerobenia. Pavlyš zastihol Jima pri východe.

— Veľmi sa ponáhľaš?

— Nie, ani nie. — Slušnosť a prívetivosť boli jeho silnými stránkami. V škole určite dával opisovať lajdáckym spolužiakom. Komu sa zachcelo, mohol ho využiť. Pavlyš vedel, že Jim sa ponáhľa, pretože okrem svojich musel skontrolovať aj Leopoldove prístroje. Čo sa dá robiť, Pavlyš nebol lepší od iných.

— Jim, ukáž mi nory.

— Aké nory?

— Doktor Strešnij pozoroval, že komáre vyletujú z dier.

— Odvšade vyletujú. Poď, ukážem ti nory.

Jim kráčal vpredu. Bol zababušený do deky a na rukávoch mal podšité gumené manžety. Na hlave sa mu týčil akýsi výtvor z umelej hmoty, podobný na starodávnu potápačskú prilbu. Obrovské okuliare a obväz mu dávali výzor polárneho bádateľa, ktorý sa z posledných síl prebíja k pólu. Pavlyš vedel, že sotva vyzerá lepšie. Požičal si Strešného špeciálny oblek a Leopold, majster na všetko, mu ho upravil a vylepšil.

— Pozri, — povedal Jim, keď zastal na svahu. — Tu sú nory.

Svah bol posiaty jaskynkami s priemerom asi tridsať centimetrov.

— Čo tu žije okrem komárov?

— Strešnij sa nazdával, že svište. Keď prší, žijú v norách a v období sucha sa sťahujú do lesa.

— Hryzú?

— Čo si, sú neškodné. Ani papuľu nemajú, iba akúsi náhradku. Malý chobot. Rýpu ním do zeme a hľadajú hmyz.

— Čo sú to za svište?

— Ani neviem, kto ich prvý tak nazval. Keby ich bol nazval mravčiarmi, boli by mravčiarmi. Aj rýdzikmi ich môžeš volať, len ich neukladaj do košíka. Ja pôjdem, dobre?

Pavlyš sa usadil pri nore a rozhodol sa čakať. Spŕchlo, draky by sa nemali zjaviť. Vôkol vystrájali komáre, no bolo ich málo. V ochrannom odeve s dvojitými rukavicami bolo horúco. Nory vyzerali ako oči dajakého monštra. Nitky vedúce k rozlúšteniu sa zdali byť nablízku. Lekár ich však zatiaľ nenašiel.

Z čiernej nory akoby sa vyvalil kúdol pary. Navrchu sa zahýňal a ako vejár sa rozprestieral vo vetre. Pavlyš sa prizeral. Pre boha živého! Veď sú to komáre! Desiatky tisíc ich vyletovalo z úkrytu na lov. Strešnij mal pravdu. Hniezdili v norách.

Komáre reagovali na teplo. Vybočovali zo smeru, aby si pochutnali na Pavlyšovej krvi, nielen z najbližšej nory, ale aj zo vzdialených, z kríkov nižšie na svahu…

O dve minúty Pavlyš nevydržal a vybehol hore. Do stanice vbehol oblepený komármi ako mucholapka a dlho ich zmýval horúcou vodou. Zato vymyslel viac či menej prijateľnú metódu boja s komármi: treba postaviť pri norách niečo teplé — a pasca je hotová.

Tri komáre zachoval. V škatuľke si ich priniesol do izby, Vyzliekol sa. Pootvoril zásuvku stola, položil do nej odchýlenú škatuľku a čakal. Nečakal dlho. Komáre vyleteli ako stíhačky, okamžite sa zorientovali a prisali sa k nastavenej ruke. Pavlyš vydržal vpichnutia a s trochou sebaľútosti pozoroval, ako sa telá komárov plnili jeho krvou. Napokon sa nacicali, s uspokojením jeden po druhom odleteli z ruky hľadať pokojné miesto, aby si po dobre vykonanej práci oddýchli. Zapáčilo sa im na stene medzi posteľou a umývadlom.

Pavlyš listoval v Strešného denníku a občas pozrel na komáre. Pokojne driemali. Možno to na ne neúčinkuje… Vtom jeden ťažkopádne zatrepal krídelkami, pokúsil sa vzlietnuť, nemohol a spadol na zem. Zdochol. O niekoľko sekúnd to zopakoval druhý. Aj tretí.

Pavlyš si čupol. Komáre ležali nôžkami hore. Zdochnuté. Ďalšia analýza nebola potrebná. Otrávili sa Pavlyšovou krvou. Zákon vzájomnej nepožierateľnosti /veľký objav v biológii a kanibalizme!/ platil na tejto planéte všeobecne. Vzťah medzi ľuďmi a miestnou faunou nikdy nenadobudne gastronomický charakter. Komáre priťahovalo výlučne teplo.

17

— Kde by som mohol vidieť svišťa? — obrátil sa pri večeri Pavlyš na Ninu.

— Nevidela som ich zblízka, — odvetila. — Iba letmo. Sú veľmi bojazlivé a ostražité.

— Podobajú sa na tučniaky, — povedala veľká Taťjana.

— Ja vám zoženiem svišťa, — ponúkla sa malá Taťjana. — Viem o jednej obývanej nore dolu.

Pavlyš potreboval svišťa. Komáre žili v svištích norách. Na druhý deň ráno Taťjana privliekla svišťa.

— Doktor, — volala, nazerajúc do nemocnice, kde mal Pavlyš rehabilitačné cvičenie s Leopoldom. — Váš rozkaz je splnený. Tu je zajatec.

Pavlyš razom pochopil, o čo ide.

— Vypočujem si ho sám. Kde ste ho ubytovali?

— Leží poviazaný v tanku.

— Kládol odpor?

— Nie. Chcela som ho doviesť do stanice, no Nina mi to zakázala.

— Prečo? — opýtal sa Pavlyš, náhliac sa za Taťjanou po chodbe. — Veď vonku sú draky.

— Nazdáva sa, že by nás mohol nakaziť. Skúste ju presvedčiť!

— Napokon má pravdu… Prší?

— Draky nevidno. Nebojte sa!

— Nebojím sa. Kto sa už dnes bojí drakov, prosím vás?