Читаем Zakon pre draka полностью

Kráčal po ulici, ľudia sa ponáhľali do práce, on sa nemusel, mal čas ešte celú hodinu. Predstavoval si, ako bude Verchovskij prekvapený, keď sa dozvie, že tiež ide na konferenciu. Poteší sa. Do Baku pricestujú spolu, budú bývať v hoteli, budú si pochutnávať na šašlíkoch. Stretne sa s Giinterom Braunom, ktorý napísal, že príde do Baku špeciálne preto, aby sa zoznámil s profesorom Kotkinom. Na Zinu ani nepomyslel.

Sadol si na lavičku na bulvári a pozoroval okoloidúcich.

Po bulvári prichádzala stará chudá žena. Šla, pred sebou natŕčala paličku a klopkala ňou o zem. Šla sebaisto, nenáhlivo, hlavu mala nachýlenú dozadu. Borisovi sa zrazu zazdalo, že je to jeho mama, až ho pichlo v hlave, hoci to nemohlo byť, a ani nebolo.

Keď prišla bližšie, zastala, paličkou prešla pred sebou, podišla k lavičke a dotkla sa jej paličkou.

— Sadnite si, — povedal jej Boris.

— Ďakujem. — Sadla si a obrátila sa k nemu. Zdalo sa, že ho vidí. Trošku previnilo sa usmiala a ozvala sa:

— Často chodím skoro von. Ráno tu je tak dobre…

— Pracujete? — opýtal sa jej.

— Pravdaže. Čo by som si inak počala?

— Prepáčte a čo robíte? — Vopred poznal odpoveď — je učiteľkou.

— Učím na strednej odbornej škole. Neter mi pomáha s novinkami. Počúvam rádio, televíziu…

— Aj ja som dnes vyšiel skôr, — prerušil ju. — Zvyčajne sa človek ponáhľa, mešká. No dnes mi to tak vyšlo.

Prikývla. Vtedy sa jej spýtal, čo sa už nestihol spýtať svojej mamy:

— Prepáčte, ťažko sa vám žije?

— Zvláštna otázka… Nie, nie je mi ťažko. Pravda, stáva sa, niekedy ľutujem, že mi je veľa vecí nedostupných. Ale radšej na to nemyslím. Načo sa roztrpčovať? Som šťastnejšia ako mnohí iní. Oslepla som cez vojnu a veľa si pamätám.

Pamätám sa, ako vyzerajú listy, stromy, domy a ľudia. Môžem si predstavovať. Horšie sú na tom tí, čo sú slepí od narodenia. Pravda, aj oni majú určité výhody…

— A keby vám povedali, že dnes znova uvidíte?

— Kto by mi to povedal?

— Ja.

Usmiala sa.

— Najkrajšia radosť — rozdávať darčeky. Kúzelníkov má každý rád.

— Nie som si istý, či ma voľakto má rád.

Otvoril aktovku. Vedel, že to nesmie urobiť. Čeľov mu odtrhne hlavu, a dobre spraví.

— Teraz uvidíte, — povedal. — Len ma počúvajte. Na sluchy vám pripnem prísavky… Nebojíte sa?

— Prečo by som sa mala báť? Len ma bude bolieť, keď sa váš žart skončí. Je krutý, ale vy ste si to neuvedomili.

— To nie je žart. Počkajte.

Nešikovnými prstami jej odhŕňal vlasy zo slúch, aby prísavky lepšie držali. Ešte stále sa snažila usmievať. Pripevnil jej obruč s prístrojom na čelo. Dve malé deti s lopatkami podišli bližšie k nim, aby videli, čo robí.

Do dlane jej vložil spínač.

— Asi by ste sa nemali pozerať na prudko osvetlené predmety. Nakloňte hlavu. Tu to stlačte.

Jej jemný chudý prst zamrel nad tlačidlom a Boris jej ho pritlačil. Spínač šťukol.

Žena mlčala. Sedela so sklonenou hlavou a Boris sa nevedel odhodlať pozrieť jej do tváre.

Potom namáhavo zdvihla hlavu, obrátila sa k nemu, až uvidel v prístroji záhadné chladné svetielko. Z nevidiacich očí vypadli slzy; na suchej bielej pokožke nechávali za sebou kľukaté cestičky ako dážď na skle.

Bol v rozpakoch. Vstal a povedal:

— Do videnia. Viete, neurobil som dobre, nemal som právo… Potom, keď sa spamätáte, zavolajte mi na toto číslo. Volám sa Kotkin.

Na lístok vytrhnutý zo zápisníka napísal svoje telefónne číslo do ústavu.

Prvé vydanie. V spolupráci s vydavateľstvom Mir v Moskve vydalo Vydavateľstvo Obzor, Bratislava, roku 1984