— Dobré ráno, doktor, — povedal Jim. Stál nad Pavlyšovou posteľou so sklonenou hlavou, pretože všade sa musel prikŕčať. — Nezobudil som ťa?

Bola to zbytočná otázka. Zobudil.

— Ako dlho som spal?

— Nie veľa, — odvetil Jim. — Sedem hodín. Po tej včerajšej práci by sa aj viac zišlo. Chystáme sa však s malou Taňou do lesa a pomyslel som si, že by ťa to mohlo zaujímať. Zároveň vyvezieme zvyšky draka. Veľmi nepríjemne smrdí. Mimochodom, veľká Taťjana už vstala a má službu v kuchyni. Ba aj na čaj postavila, lebo sa nazdáva, že ráno raňajkuješ. Daj si pozor! Taťjana je žena z trópov, veľmi temperamentná. Tak ja idem naložiť mäso.

Pavlyš najskôr nazrel do nemocnice. Leopold čítal. Noha ho netrápila. Pavlyš si sadol na kraj lôžka a porozprával sa s ním o bežných veciach. Lekári sa radi takto rozprávajú s pacientmi pri raňajších vizitách. Okrem toho Pavlyš a Leopold ľahko našli spoločnú reč, pretože si boli navzájom sympatickí.

Veľkú Taťjanu našiel v jedálni. Po včerajšom záchvate nebolo ani stopy. Potešila sa, keď zočila lekára, a Pavlyš si pomyslel, že je to silná a energická žena, žijúca s elánom a veselo. Vo fľakatej kombinéze vyzerala elegantne ako kapitán luxusného hviezdoletu v slávnostnej uniforme.

— Á, vitajte, skvelý drakobijca! — zvolala. Odišla pyšne do kuchyne a zhrmotala kávovarom. Potom odtiaľ zakričala: — Keď zlikvidujete všetky draky, nechajte pre mňa jedného maličkého.

— Načo by vám bol?

— V našej dedine bude mať veľký úspech. Starci rozprávajú, že kedysi bolo v našich končinách plno drakov. Potom zmizli. Niektorí ľudia doposiaľ veria týmto rozprávkam. A vôbec, voľakedy bolo veľa všelijakých zverov.

— A teraz?

— Niektoré vyhynuli.

— Taťjana, určite aj vy máte nápady, ako sa zbaviť drakov.

— Ja som šťastná výnimka. No môžem vám poradiť. Obráťte sa na nášho hlavného teoretika doktora Strešného. V jeho izbe musí byť denník. Vždy nás presviedčal, že je posledným predstaviteľom rodu memoáristov.

— Videl som ten denník. No nedovolil som si ho čítať.

— Strešnij by sa nehneval. Iste v ňom nájdete dačo užitočné, niektoré jeho úvahy vám možno napovedia kľúč k rozlúšteniu.

Taťjana priniesla kávu. Vošiel Jim.

— Už by sme mali vyraziť, — povedal.

12

Jim pripevnil príves so zvyškami draka za planétochod a vyviezli ich dolu do jamy na odpadky. Ďalšie draky sa neukazovali. Jemne a husto pršalo, a draky nemajú rady také počasie.

Potom planétochod zamieril dolu k rieke, kde Jim ako geológ už dávno chcel prezrieť denudácie, ale doposiaľ na to nenašiel čas.

Pavlyš sedel vedľa malej Taťjany, ktorá riadila stroj.

— Je tu veľa zvierat? — spýtal sa.

— Málo, — odvetila. Zahryzla si do spodnej pery a tmavá kučera jej skĺzla na obväz. Pavlyš si pomyslel, že vyzerá ako malý kovboj, ktorému sa na ródeu ušiel mimoriadne divoký mustang.

Nízke brehy potoka zarastené kríkmi a pichľavou trávou boli čoraz strmšie, potok napínajúci sa z prameňov a dažďovou vodou sa menil na ozajstnú rieku. Podľa pásu hnilej trávy a úlomkov vetiev sa dalo uhádnuť, ako vysoko vystúpila voda v čase záplav. Planétochod sa prehupol cez mohutný vyvalený kmeň a zastal pri nevysokom usušte, kde rieka podmyla úpätie pahorku.

Prvý vystúpil Jim. Chvíľu sa zdržal pri otvore a hľadel na oblohu.

— Porobím si, čo treba, — povedal. — Keď chcete, prejdite sa po okolí. Len buďte opatrní.

Pavlyš s Taňou prešli niekoľko metrov dolu po prúde a zastali nad priezračnou bystrinou, kde sa hral modrý rybí drobizg.

— Sú tu komáre?

— Neviem, — povedala Taťjana a zdvihla si kapucňu, pretože dážď nečakane zosilnel, až kvapky bubnovali po hladine a vytvárali bubliny.

Pavlyš zbadal na zemi chumáč bielej srsti. Zodvihol ho.

— Vraveli ste, že tu je málo zveri…

— To je zo svišťa. — Taťjana podišla bližšie. — Najprv som si myslela, že ste snob. Prepáčte, zavše priletia takí príslušníci Diaľkových liniek. Všetko sa na nich ligoce ako na stredovekých generáloch. Hľadia na nás, obyčajných smrteľníkov, pohŕdavo: Ach, akí ste špinaví a neupravení, akí nezaujímaví!

— Zmenili ste svoju mienku k lepšiemu?

— Toho draka ste krásne rozporcovali. Akoby ste celý život nič iné nerobili.

V rozhovore prešli ďalej k lesu. Spredu, z čistiny začul Pavlyš akési čudné zvuky. Chytil Táňu za ruku, tá o okamih neskôr pochopila, o čo ide, a zmeravela.

Sponad kríkov sa čistina zdala prázdna, bez života. Šuchot a mľaskanie doliehalo zdola. Opatrne sa ta priblížili.

Dva neveľké vtáky sa bili nad sčasti ohlodanou kostrou akéhosi veľkého zvieraťa. Obrovská stonožka si ich vonkoncom nevšímala, vhrýzala sa do lebky a nôžkami zhadzovala biele chumáčiky srsti.

— Taťjana! Pavlyš! — volal Jim. — Kde ste sa podeli?

— Poďme, — povedala Taťjana. — To bol iba svišť.

— Svišť? Nazdával som sa, že sú malé.

— Sú veľké, ale neškodné. Zavše ich stretáme v lese.

Jim stál pri planétochode. Prestalo pršať.

— Rýchlo! — kričal. — Priletel drak!

Pavlyš pozrel nahor. Až pod samými oblakmi krúžil drak. Posotil Taťjanu, aby prvá vliezla do planétochodu. Keď zatváral príklop, ešte raz pozrel hore. Drak stále krúžil nad nimi, na pohľad pokojný a neškodný.

13