Planétochod stál pred poodchýlenými dverami. Pri ňom čakala Nina. Mala službu, bola v zástere s volánikmi, no ani tá nezmenila vedúcu na ženu v domácnosti. Nič na tom nemenila ani čelenka, zakrývajúca jazvu na čele, hoci sa hodila k zástere. Nina, akoby vytušila Pavlyšove myšlienky, povedala:

— Varím výborne. Dnes sa sám o tom presvedčíte.

Nato iným tónom pokračovala:

— Pavlyš, ak to zviera naozaj tak veľmi potrebujete, robte si s ním sám. Nikomu nedovolím dotýkať sa ho. Už zdochýna a vyzerá, akoby malo mor.

— Ako to vieš? — rozhorčila sa Taňa. — Je v planétochode. Okrem mňa ho nevidel nik. Ak chceš vedieť, je veľmi milý.

— Nazrela som dnu. Aj ja som zvedavá… Taťjana!

Taťjana už bola pri planétochode. Otvorila dvere, a kým jej lekár stihol pomôcť, zviazaného svišťa vytiahla von.

— Aj tak som ho už držala, — povedala.

Pavlyš sa sklonil nad svišťa. Ležal na boku a ledva dýchal. Bol veľký asi ako stredný pes. Mal okrúhle, podlhovasté telo, krátke rúčky a nôžky a vzpriamený pri nore by vyzeral ako ozajstný svišť. Tým sa však podobnosť končila — stačilo pozrieť na bielu papuľu prechádzajúcu do malého chobota. Svišť sa metal, snažil sa vymaniť z pút, no robil to akosi nasilu, akoby chcel ukázať, že sa s osudom až natoľko nezmieril, ako sa to môže zdať.

— Len ho nerozviažte, — upozorňovala Taťjana, — lebo ujde. Kde zasa dákeho chytím? Svište sa len tak na ceste nepovaľujú.

Zviera previnilo vzdychlo. Veď ono sa váľalo na ceste.

Nad svišťom poletovalo zopár komárov. Každú chvíľu sa mohol zjaviť drak. Pavlyš odtisol Taňu, zdvihol svišťa a odniesol ho dnu. Bol ľahký a horúci.

O dve hodiny svišť zdochol. Bol vyčerpaný, stýraný všetkými svojimi chorobami. /Nina mala pravdu ako vždy./ Pavlyš ho nevedel zachrániť, preskúmal mu však krv a obsah žalúdka. Svišť službu vede preukázal.

Už sa vytváral pomerne logický obraz, chýbal len posledný ťah. Ako sa Pavlyš zaoberal svojou obeťou, nazrela do laboratória Nina a dala mu zopár otázok. Pavlyš pochopil, že je jej jasné, akým smerom sa uberajú jeho úvahy.

Posledný ťah sa našiel neskoro večer.

18

Pavlyš hral v jedálni šachy so sympatickým Leopoldom, pričom debatovali o umení; obaja uprednostňovali Botticelliho pred Rafaelom; trošku sa vystatovali svojou trúfalosťou, odrazu vbehla veľká Taťjana v ochrannom odeve; vyzerala strašne, ako Marťan zo starého obrázku; strhla si masku a kričala:

— Tu v tomto pekle to už nevydržím! Pošlite ma na Jupiter alebo Merkúr, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nič nie je!

— Čo sa stalo? — vyskočil Pavlyš.

— Volá vás Nina, doktor. Nazdáva sa, že vás to bude zaujímať. Je to akési morálne monštrum. Ani myší sa nebojí! To už je priveľa. Kam bežíte?! Oblečte sa! Sú tam komáre. A teba, Pol, nikam nepustím. Prišiel si o nohu, teraz prídeš o hlavu… Budem s tebou hrať šachy.

Pochopiteľne, Leopold ju neposlúchol. Pavlyša dobehol v priechode čudne oblečený. Pavlyš si hneď ani neuvedomil, že z Taťjany strhol ochranný plášť. Lekár Leopolda podoprel a ten na jednej nohe doskackal k východu. Za dverami ich oslepil reflektor a zastavil ich Jimov hlas:

— Stojte! Kto spraví krok, zomrie!

Pavlyš nechápal, či geológ žartuje, a či zase nepresne cituje nejakého klasika. No poslušne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza lúča reflektora.

— Sú na kupole observatória, — povedal Leopold.

Pavlyš sa rozhliadol. Nič. Potom mu pohľad skĺzol dolu. Celú plochu pokrýval čierny tečúci koberec. Akoby zem otvorila všetky póry a vypustila myriady mravčekov. Pripadalo mu, že stojí na brehu rieky, v ktorej tečie ropa.

— Doktor, videli ste už niečo také? — ozvala sa zhora Nina.

— Nie, takú možnosť som ešte nemal, — odpovedal a oháňal sa pred komármi.

— Ak to bude takto pokračovať, — ohlásil sa Leskin, — budeme musieť stanicu evakuovať.

Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlišových topánok. V ich na prvý pohľad nezmyselnom hemžení bolo badať systém, zámer. Hoci každý mravec bežal vlastným smerom, celé to more sa postupne premiesťovalo doprava, na úpätie pahorku.

— Odniekiaľ museli prísť, — povedal Pavlyš. — Kto videl, ako sa to začalo?

Zo strechy nad Pavlyšovou hlavou sa znenazdajky rozľahol hlas malej Taťjany, akoby z dákeho mesiaca, čo vyšiel, aby osvetlil špeciálne túto scénu.

— Išla som do skladu po náhradné súčiastky do vysielačky, pozerám, mravce pobehujú. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatóriu. Aj Jim prišiel. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som musela vyliezť na strechu a oni na kupolu. Zaujímalo by ma, či je to navždy alebo dočasne?

— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.

Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.

— Teda vyliezli priamo spod zeme?

— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.

— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.