— Ešte si naberieš kindžaly, — riekla Nina. — Tohto rozrežeme na kúsky, aby sme zistili jeho stavbu tela.

Pozrela na Pavlyša, akoby mu dávala najavo, že to už je jeho starosť.

— Mám tomu rozumieť tak, že ich je viac?

Otázka prieskumníkov rozveselila.

— S kým myslíte, že sme bojovali, kým planétochod vchádzal do garáže? — opýtala sa Taťjana. — Má rodinu, a tá sa bude kruto mstiť.

Ako na potvrdenie jej slov znova zarachotilo po streche. Bol to taký rachot, že sa museli dorozumievať posunkami. Pevne postavená garáž sa otriasala a Pavlyšovi sa žiadalo čím skôr vojsť otvorenými dverami do vnútra stanice. Jim mohutnou päsťou pohrozil povale, ale nemalo to nijaké dôsledky. Leskin vytiahol pištoľ a namieril nahor. Nina ho chytila za ruku. Všetci stáli s vyvrátenými hlavami a čakali. Strecha nevydržala. Cez otvor v kove vtrhlo biele svetlo a Pavlyš zazrel žlté meče, čo driapali kov, akoby to bol papier.

8

Krátky, ale zato hlučný a zúrivý zápas s drakom, čo sa chcel pomstiť za smrť svojho príbuzného, si Pavlyš pamätal iba popletene a úryvkovite ako človek, čo si chce po poriadku ujasniť, ako vypukla rodinná zvada, no nevie pochopiť, prečo stará mama tresla tetu panvicou. Pamätal sa, ako Leskin strieľal nahor, pamätal sa, ako sa drak pchal do otvoru a jednou labou hompáľal vo vzduchu, snažiac sa schmatnúť voľakoho z ľudí, čo sa pritisli k stene, pamätal sa, ako Jim zapol protipožiarnu hadicu a prúdom vody do rozďavenej papule zahnal netvora, no nevedel si spomenúť, čo sám robil v tých dvoch-troch minútach, hoci dúfal, že sa nesprával zbabelo.

— To by sme teda mali, — povedala Nina a hľadela do širokej diery s obtrhanými okrajmi, nad ktorou nízko leteli oblaky. — Dnes v noci musíme opraviť strechu. Kto sa hlási?

— Urobím to, — ozval sa Jim. — Ani mi nemusíte pomôcť.

— A ja? — opýtal sa Pavlyš.

— Vy sa pohráte s týmto. — Nina ukázala na draka.

— Nie aby ste sa niečím nainfikovali, — upozornil ho Leskin.

— Teraz sa vrátime do jedálne, — povedala Nina. — Budeme pokračovať v prerušenom hodovaní. Leopold, choďte do nemocnice, doktor príde k vám poobede.

Pavlyš narýchlo ošetril ranu malej Taťjane, ktorá s rovnakým stoicizmom znášala bolesť i Pavlyšove výčitky, ba dokonca mu stihla porozprávať, ako zabili draka.

— To vymyslel ešte doktor Strešnij. Veď na ne nič nepôsobí. Aj hlavu môžete zasiahnuť, no mozog je taký maličký, že je to len zbytočné plytvanie strelivom. Strešnij vymyslel spôsob s panákom napojeným na nálož s rozbuškou. Tri dni si atrapu ani nevšimli. Možno reagujú iba na pohyblivý cieľ…

— Je ich veľa? Vydržte, už končím.

— To nič, vydržím. Naraz ich nebýva veľa. Už som sa ich naučila rozlišovať. Ten, ktorého sa nám podarilo uloviť, je pomerne malý. Má matku — tá aj slnko zatieni. Podľa mojej mienky sa práve ona dobýjala k nám. Krúžia na oblohe ako supy, ale nevyzerajú hrozivo. Pikujú ako kamene. Stačí sekunda, a už je tu. Človek v čiernom alebo zelenom oblečení má ešte šancu, no hocijaká svetlá škvrna ich dráždi ako červená handra býka. Možno ste si všimli, že si aj tváre natierame blatom.

— Všimol som si.

— To nie je patologické, ale nevyhnutné.

— A nešlo by to voľajako bez blata?

— Nič iné sa nedá vymyslieť. Líčidlo nemáme. Skafandre sú svetlé. V nich sa vôbec nedá vyjsť. Dá sa ušiť plášť z deky. Nina tak chodí. No v tunajšej horúčave v ňom môže pracovať iba ona. Blato je pohodlnejšie.

— Všetko som pochopil. Poďme sa naobedovať.

9

— Sadnite si, doktor, — vyzvala ho Nina. — Je načase zasvätiť vás do našich problémov.

Pavlyš si poslušne sadol. Taťjana odbehla do nemocnice s jedlom pre pacientov.

— Možno sa vám zdá, že vás náročky strašíme. To nie je planéta, ale akýsi zlý sen, — pokračovala Nina. — Fantastický román. Súrna výzva zo vzdialenej stanice, kde neznáma hrozba ničí život za životom. Potom sa zjavia neznámi, nosidlá, tajomná cesta nad strašnou planétou…

Jim priniesol hrniec s polievkou a nabral do tanierov. Naberačka mu v ruke vyzerala ako čajová lyžička. Aj tanier mal inakší, ako vidieť, vozil si ho so sebou; zmestili sa doň zo tri litre.

— Rozuzlenie sa skrývalo v strašnom netvorovi, čo prenasledoval mierumilovných vedcov, — povedala Taťjana.

— A kŕmili ho mladučkými vedeckými pracovníčkami, — pridal sa Jim.

Leskin sa nezúčastnil na hre. Pustil sa do polievky, jedol systematicky, ale akosi smutne, ako keď sa dospelý náhodou ocitne na detskej oslave.

Taťjana sa vrátila od pacientov a sadla si.

— Ako je možné, že sa o drakoch nevedelo skôr? — spýtal sa Pavlyš.

— Aj my sme sa čudovali, — povedala Nina. — Prvá výprava sa o nich ani len slovkom nezmienila. Nazdávam sa, že vari preto, lebo tábor mali ďaleko odtiaľto na brehu mora, tam boli iné problémy a iná fauna.

— Tiež nie vždy príjemná, — dodala Taťjana.

— Áno. Keď hľadali miesto pre stálu stanicu, padol im do oka náš pahorok. Vtedy bolo obdobie dažďov. Lialo od rána do večera. Tie potvory nelietajú, keď prší. Vyčkávajú v hniezdach.