Vtom si Pavlyš uvedomil, že už uplynulo štyridsať minút. To je faux pas. Všetci sa už zišli v jedálni, veď príchod novej tváre je na vzdialenej stanici udalosťou, isto bude musieť odpovedať na obligátne otázky; človek nie vždy vie, čo nové hrajú vo Veľkom divadle a či už funguje nová baňa na Mesiaci. Pavlyš pozrel do zrkadla. Lekár by vždy mal ísť príkladom; bol dobre oblečený, oholený, upravený. Vtom zahrmel výbuch.

Stanica sa zatriasla. Ktosi prebehol po chodbe. Nastalo ticho.

7

Jedáleň bola prázdna. Ľudia ju opustili v chvate — na stole boli čisté taniere, spod pokrievky hrnca stúpala para, stoličky boli odtiahnuté, jedna ležala prevrátená na zemi, nik si nedal námahu, aby ju zdvihol…

— Dokelu s týmito tajomstvami, — zahromžil Pavlyš a postavil stoličku. — Záhady, tajomstvá a lietajúci Holanďania. Vysvitne, že tu som sám, ostatní bohviekde zmizli.

Pavlyš sa zarazil, vlastný hlas mu znel neprirodzene. Niekoľko sekúnd stál a načúval, potom vyšiel z jedálne a kráčal po chodbe smerom k východu, ku garáži.

Stanica nebola veľká, no zdala sa veľmi priestranná, pretože všade bolo plno dverí, kútov, slepých chodbičiek, laboratórií, skladov a ktovieakých izbietok. Skúsil otvoriť niekoľko dverí, napokon zastal pred dverami, ktoré boli väčšie ako ostatné a podľa neho by mali viesť do garáže. Zdnuka mali masívnu záporu. Pavlyš ju s námahou odsunul. Mýlil sa — dvere viedli priamo von. Tvár mu ovial teplý vlhký vzduch, naplnený bzukotom hmyzu. Vykročil von, vtom ho však ktosi surovo schmatol za plece a mykol nazad. Leskin zasúval záporu.

— Zbláznili ste sa?! — zvolal bez okolkov.

— Prepáčte, — riekol Pavlyš, — ešte som si nezvykol na miestne obyčaje.

— Ak si budete zvykať, dlho sa tu nezdržíte, — oznámil mu Leskin. Na Pavlyšovo prekvapenie bol umytý a ukázalo sa, že je to celkom dôstojný päťdesiatnik; tvár mu brázdili vrásky, akoby ich príroda nevyrezala nožom, ale vytesala dlátom.

— V najlepšom prípade by ste do stanice vpustili plno komárov, — pokračoval Leskin. — Všetci by dostali zimnicu. Vy prvý. A neurážajte sa. Zvyknete si. Pri pohľade na otvorené dvere aj vám bude behať mráz po chrbte. Hľadali ste jedáleň?

— Nie, — riekol Pavlyš. — Obedujúcich.

— Sú v garáži. Obed odložili. Hľadal som vás.

Dvere do garáže boli hneď vedľa.

— Vojdite, — povedal Leskin už prívetivo. — O chvíľu sa vrátia.

Garáž bola prázdna. Planétochod bol preč. Leskin načúval a rýchlo prešiel k spínaču pri dverách garáže.

— Nezľaknite sa, doktor, — povedal.

Pavlyš netušil, čoho by sa mal zľaknúť, no pre každý prípad odstúpil k stene.

Vo dverách sa zjavil tupý predok planétochodu. Vozidlo sa plazilo pomaly, dôstojne, ako drevorubač vracajúci sa domov s poriadnym brvnom. Takisto dôstojne prešlo cez garáž a zastalo tesne pri stene. Vo vleku pritiahlo obrovského tvora, z ktorého ovísali dva čierne zdrapy, veľké ako plachty fregaty.

Na pozadí bieleho rovnobežníka dverí skákali dve postavičky. Vyzerali ako bábky v divadle tieňov, rozhadzovali rukami a strkali sa navzájom. Voľačo veľké, tmavé na okamih zastrelo svetlo a hneď nato zazneli výstrely. Potom sa dvere zatvorili a doslova odrezali hluk.

— Sú tu všetci? — zvolala Nina. Tvár mala zahalenú ako moslimská žena. V ruke držala pištoľ.

— Všetci, — ozval sa Jim, zoskakujúc z planétochodu. — Zrátal som nás.

Malá Taťjana pristúpila k sivej oblude a položila na ňu nohu.

— Hajderabádský maharadža a ukoristený tiger ľudožrút. Kde je fotograf?

— Neblázni, Taťjana, — zahriakol ju Leskin. — Možno je ešte živý.

— Ani jeden tiger neostal živý po výstrele mladého maharadžu, — namietla Taťjana.

Taťjana voľakde stratila náplasť. Čelo mala zaliate krvou. Pavlyš to zbadal, ale nohy ho nevdojak doniesli k opache rozprestretej na zemi. Bol to drak. Aspoň iné pomenovanie mu neprišlo na um. Hlavu mal dobrý meter dlhú, lesklé žlté zuby, sklené oči hrozivo vyvalené a čierne plachty boli krídla.

Tak toto je pôvodca strachu a nešťastia, polapený, porazený vinník.

— Taký vtáčik letáčik, — povedal Jim, ako kráčal k Pavlyšovi. — Videli ste už voľakedy čosi také? Rozpätie krídel má pätnásť metrov.

— Božechráň, — riekol Pavlyš. — Netúžim po takých známostiach.

Vedľa Pavlyša stál nevysoký plešatejúci muž s dobrosrdečnou okrúhlou tvárou.

— Prenasledoval vás? — opýtal sa ho Pavlyš.

— Prenasledoval? — muž sa usmial. — Prenasledoval. Jemne povedané. Ako keď dievčinu prenasleduje nástojčivý nápadník. Nie, poľoval na nás. — Muž sa nešikovne opieral o palicu.

— Takže vám môžem gratulovať?

— Áno, to je prvý, — povedala Nina, odhaľujúc si tvár. — Zoznámte sa — Leopold. Náš seizmológ a geofyzik.

— Pozrite, — zvolala Taťjana a nadvihla okraj krídla. — To ja som včera strieľala. Trafila som ho do krídla.

— A kde je potom maharadžov smrteľný zásah? — opýtal sa Leopold. Zvraštil sa. Mal bolesti, keď stál. Jednu nohu mal vystretú.

Pod krídlom sa zjavila laba vyzbrojená zahnutými pazúrmi. Boli celkom ako orientálne meče.

— To by bol kindžal, — vzrušene povedal Jim. — Na celej Zemi by nemal páru. Zberatelia by šaleli.