Keď preniesli náklad, mladý vodič sa obrátil k Pavlyšovi a povedal pekným hlbokým hlasom:

— Vítam vás, doktor. Volám sa malá Taťjana.

Pavlyš sa predstavil a len tak-tak sa ovládol, aby nepovedal, že takú špinavú ženskú tvár ešte nevidel.

Malá Taťjana si sebavedome sadla na miesto vodiča a vyrazila tak, že Pavlyš skoro vletel hlavou do háku. Planétochod nadskakoval na výmoľoch. Ešte tu nestihli vybudovať cestu. O niekoľko minút planétochod začal vystupovať nahor, namáhavo liezol do prudkého svahu, potom sa konečne ocitli na rovnom vrchole pahorku.

5

Planétochod prešiel rovnú plošinu a prudko zastal. Svetlo za okrúhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo mäkké, žlté.

— Sme na mieste, — povedala Taťjana.

Pavlyš postrehol, že sa všetci zrazu uvoľnili, akoby sa boli zbavili predošlého napätia.

— Pomôžte mi nadvihnúť kontejner, — požiadal Jim. — Bolo by škoda rozbiť voľačo, keď sme už doma.

— Mimochodom, sú tam aj slede, — povedal Pavlyš. — Aj čierny chlieb.

— Slede, — gurmánsky vzdychol Jim. — Sám ponesiem debničku, ako skúpy rytier svoju milovanú truhlicu. — Jim sa vyžíval v citátoch a prísloviach.

Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý.

Planétochod stál v garáži, vystavanej pevne ako bašta pevnosti. Brána bola zavretá, garáž výrazne osvetlená a na prvý pohľad bolo vidieť, že je praktická, ba aj útulná, ako bývajú útulné pracovne alebo ateliéry, ktorých užívateľom nezáleží, akým dojmom pôsobia na iných, jednoducho tu žijú a pracujú.

Pred planétochodom stála driečna žena s krátkymi jemnými kučeravými tmavými vlasmi s ofinou na čele. Mala drobnú tvár s ostrou bradou, veľkými očami, plnými perami, v kútikoch trochu zahnutými dohora. Bola dôkladne čistá; ani na kombinéze, ani na tvári, ani na úzkych dlaniach nebolo vidieť ani fliačik. S vodou je tu všetko v poriadku, v duchu usúdil Pavlyš.

— Doktor Pavlyš? — opýtala sa, ale nečakala na odpoveď a pokračovala. — Vitajte. Volám sa Nina Ravvová. Som veliteľka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtým býval Strešnij. Oddýchnite si, potom sa s nami naobedujete.

— Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Čosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na ňu zosypala kopa skál. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa črepiny.

Všetci zmeraveli, čakali. Skaly sa sypali ďalej.

— Čo to je? — opýtal sa Pavlyš, no nik ho nepočul.

— Poďme! — zakričal Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokojí.

— Koľkokrát som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.

— Mali by sme… — začala malá Taťjana, ale Nina ju prerušila:

— Neopováž sa! — navzájom si dokonale rozumeli z pol slova.

Pavlyš zbadal, že Taťjana má na čele sivý pás náplasti a keď ho viedla do izby, povedal jej:

— Ak máte rozbité čelo, príďte ku mne, lebo vám to zhnisá.

— Už sa mi to skoro zahojilo, — riekla Taťjana, ale Pavlyš jej neveril. — A vôbec, jazva prieskumníkovi pridáva na kráse. Vonkoncom nechápem Ninu, aj ofinu si začala česať, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do čela. Ešte šťastie, že nemá poškodené oko.

Zastali pred dverami.

— Vojdite, — povedala Taňa. — Tu býval Strešnij. Len nič neprekladajte. To by vám doktor neodpustil. Je veľmi pedantný.

6

— O pol hodiny je obed, — riekla Taťjana. — Prešli sme vedľa jedálne. Tretie dvere od vás. Nezabudnete?

— Ďakujem, a kde je nemocnica?

— Nina vám všetko povie. O pacientov sa nebojte. Keby šlo iba o nich, neboli by sme vás volali. Pribudnú ďalší, — dodala s istotou a razom prešla na inú tému: — V skrini sú Strešného veci. Môžete ich používať. Nenahnevá sa. Je tam sieť proti komárom a tak ďalej.

Taťjana zmizla.

Keď Pavlyš osamel, rozhodol sa, že sa prezlečie. Prišiel v modrom dennom pracovnom úbore a ponášal sa na papagája medzi vrabcami. Rozbalil si tašku, vytiahol mydlo a štetku. Po výlevke splašene behali malé chrobáky, podobné čiernym mravcom. Pavlyš ich zmyl prúdom vody, umyl sa a potom pristúpil k oknu. Cez mreže bolo vidieť svah pahorku, na ktorého vrchole stála stanica. Na svahu, zvažujúcom sa dolu k lesu, rástlo nízke krovie, z ktorého vyrastalo zopár nízkych stromov so silnými koreňmi. Ďalej sa až po obzor tiahla jednotvárna sivozelená rovina. Ďaleko sa v opare črtal ešte jeden pahorok. Asi vo vzdialenosti troch kilometrov po rovine tiekla rieka, odrážajúca svetlé popolavé oblaky, sčasti priezračné, prepúšťajúce slnečné svetlo; všetky predmety vrhali ľahké rozmazané tiene a samy boli neforemné, nehmotné. Plošina pred stanicou bola prázdna, iba nad akýmsi prístrojom na štípe pri jej okraji krúžil roj hmyzu.

V izbe boli badateľné Strešného stopy. Na stolíku ležali knihy, rozhádzané lístky, kazety. V kúte ležala zmotaná špinavá kombinéza. Lôžko však bolo dôkladne postlané.

Medzi papiermi na stole bola aj hrubá kniha v zelenej väzbe. Pavlyš ju otvoril. Zistil, že lekár je konzervatívny. Nielenže si písal denník, ale ešte ho písal rukou. Mal čitateľný rukopis, písmená boli okrúhle, každé osve. Nevdojak prebehol zrakom prvé riadky. „…Môj denník nebude mať ani vedeckú ani literárnu hodnotu. Skôr mi poslúži ako podklad na vlastné úvahy…“