— Sergeja prepadla opica, — povedala Elza.

— To u vás behajú po ústave? — spýtal sa Viktor, držiac odchýlené dvere chladničky. Hľadal, čo by tak ešte mohol zjesť. — O Ninočku sa nebojíš?

— Mladý šimpanz utiekol z klietky, pobral sa do Sergejovej kancelárie a prehrabával sa v jeho písacom stole.

— To nie je možné! — Viktor našiel v chladničke kúsok klobásy a hodil si ho do úst. Ako malý chlapec, tučný, rozmaznaný, hlúpy, pomyslela si Elza.

— Táto opica má iba dva týždne, — povedala Elza. — Už si zabudol.

— Aha, tie jeho pokusy… Strašne som dnes vyhladol. V bufete nemajú nič, čo by človeka zasýtilo.

— Teraz ho nemožno zastaviť, — povedala Elza. — Začal sa zaujímať o ľudí.

— Ty ho naozaj chceš zastaviť? — spýtal sa Viktor.

— Zmenil sa k horšiemu, — skonštatovala Elza. — Je taký ctižiadostivý, že sa pred ničím nezastaví.

— Zveličuješ, mačiatko, — vzdychol Viktor. — Nemáme si čo vypiť?

— Nie, nemáme. Ľudstvo na to ešte nedozrelo.

— Nedozrelo? — čudoval sa Viktor. — Tak teda treba napísať na patričné miesta, že ešte nedozrelo.

— To sa nedá, — povedala Elza. — Už písali. Všetkých obalamútil.

— Treba písať ďalej, — presviedčal Viktor. — Napokon pre každý prípad pošlú komisiu.

Buchli dvere, pribehla Nina. Nina vždy lieta — za osemnásť rokov sa ešte nenaučila chodiť ako normálni ľudia.

— Nie som hladná, — kričala už od kuchynských dvier a ani nepozdravila.

Nina nerada jedla doma. Vôbec málo jedla. Bála sa, že priberie.

— Všetko som zariadila, — povedala Elza. — Od pondelka ťa preradia do laboratória.

7

Rževskij skončil svoj výklad. Všetci naňho hľadeli. Šestnásť ľudí oprávnených povedať „áno“. Alebo neodsúhlasiť peniaze. Prípadne zastaviť výskum. Ostapenko je presvedčený, že všetko dobre dopadne. Z okna kancelárie sa núka prekrásny výhľad. Rieka Moskva, mostík na Leninských horách, štadión. Večerné slnko zláti plešiny a striebristé páperie nad ušami. Prečo všetci mlčia? Ostapenko zaklepal ceruzkou na stôl.

— Sú nejaké otázky? — spýtal sa.

— A čo naši kolegovia? — vyzvedal statný muž v pestrofarebnej viazanke. Div sa nepoondial kvôli tej viazanke, všetko ostatné bolo na ňom vedľajšie. — Čo robia v Štátoch?

Rževskij opäť vstal. Bola to otázka k veci.

— Predpokladáme, — povedal, — že Japonci sú veľmi blízko k úspechu. S Američanmi je to komplikovanejšie. V minulom roku uverejnili výsledky — so psami im to vyšlo.

— Jackson? — spýtal sa Semanskij z druhého konca stola.

— Jackson a Chajjez, — spresnil Rževskij. Opäť zavládlo ticho.

— Jasné, — povedal muž v pestrej viazanke. Ako to, že ho Rževskij predtým nikdy nevidel. — Teda, čo nás čaká?

— Dnes sa dá ťažko dosiahnuť, aby celý vývoj v biológii bol monopolom jednej krajiny. Všetci postupujeme paralelne.

— Priateľko, — ozvalo sa zboku. Rževskij sa otočil, ale hneď nezistil, kto to hovorí, slnko ho oslepilo. Bol to piskľavý starecký hlas. — Vy teda mienite nahradiť pánaboha?

Aha, to je Čelovekov, bývalý riaditeľ výskumného ústavu. Veľký konzultant a významná osobnosť na doktorských banketoch.

— Ak nám uvoľnia prostriedky, pousilujeme sa, aby sme kolektívne odviedli božiu robotu.

Takýchto otázok sa nebál.

— Výborne, — povedal Čelovekov. — A koľkože nás bude stáť ten váš homunkulus?

— Rževskij nás už o tom informoval, — povedal Ostapenko. — Hoci sa samozrejme do tej sumy nevmestí.

— Myslíte si, že Pentagón zatajil údaje? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nič si nemyslím, — povedal Rževskij. — Hoci som presvedčený, že robiť ľudí klasickou metódou je lacnejšie.

Ktosi sa zasmial.

— Perspektívy sú lákavé, — povedal tajomník Oddelenia.

— Zatiaľ perspektívy. Raz sa to naučíme robiť vo veľkom.

— Nemyslím, že to bude v blízkej budúcnosti, — povedal Rževskij.

— Prvá atómová bomba bola tiež drahá, — poznamenal Sidorov. Sidorov bol proti Rževského koncepcii. Jeho firma sa tiež zaoberala podobnými problémami, no pokiaľ Sergej vedel, dostali sa do slepej uličky. — Znepokojuje ma čosi iné — neodôvodnené riziko. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. A hoci literárne analógie by sa mohli zdať povrchné, ja by som šiel aj ďalej — Frankensteinova obluda. Kde je záruka, že nesplodíte debila? Monštrum?

— Metóda je overená, — povedal Rževskij.

— Ja som vám neskákal do reči, Sergej Andrejevič. Medzi pokusmi na zvieratách a experimentmi s ľuďmi je obrovská priepasť a každý z nás to veľmi dobre vie.

— Čo navrhujete? — spýtal sa Ostapenko.

— Vytvoriť komisiu, autoritatívnu, ktorá by sa oboznámila s výsledkami prác ústavu…

— V januári som už viedol takú komisiu, — povedal Semanskij.

— Vtedy sa však neriešila otázka pokusov s človekom.

— Riešila. V konečnom dôsledku to bol vlastne jej cieľ.

— Pokladajte ma za skeptika.

— A keď to Američania vskutku urobia? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nech ich čert vezme, — nechal sa uniesť Sidorov. — Máte strach, že aj tam sú… nepredvídaví ľudia, ktorým by sa zachcelo len tak vyhodiť niekoľko miliónov dolárov na úbohú napodobeninu človeka?

„Už je to tu,“ pomyslel si Rževskij.