Vtedy to u nich bolo s peniazmi všelijako, vlastne vôbec nijaké nemali. A Elzina susedka kdesi cestovala, podľa všetkého do Saranska. Predala im tachtu za sto starých rubľov. Bolo to lacno. Vliekli ju cez polovicu mesta, Viktor sa čoraz častejšie zastavoval, aby si oddýchol, sadol si na ňu rovno na chodníku. Ľudia chodili okolo, obzerali sa, podaktorí si z nich uťahovali. Viktorovi sa to celkom páčilo. Liza sa hanbila, odišla nabok, Elza prešľapovala okolo Viktora, súrila ho, aby vstal a šiel ďalej — Viktorovi to šlo na nervy, milo sa usmieval, mierne rozkladal rukami, utieral si z čela kvapky potu. Vždy sa rýchlo unavil, fyzicky i duševne. „Ešte chvíľku,“ povedal, „dám si cigaretku a pôjdeme.“ Tachta nemala nohy, na smetisku pri baraku našli tehly a nimi ju podložili. Preto sme nazvali tachtu pieckou. Liza bola šťastím celá bez seba. Tachta bola pre ňu symbolom domova, imania, ba dokonca trvácnosti.

V predsieni nervózne, až hystericky zaklopkali Elzine kroky. Krátke staccato v kancelárii. Ticho. Rževskij sa neobrátil.

— Sergej! Čo to má znamenať?

— Nič.

Podišiel k stolu. Elza na počudovanie vyzerá mlado. V hladko sčesaných vlasoch s cestičkou cez prostriedok niet ani jednej šediny. To on, Rževskij, je už prešedivený, no Elza na prvý pohľad vyzerá ako dievča. Keby neposkakovala na večierkoch, nevyhadzovala krátke nôžky, keby sa nevrhala ku klavíru, aby s elánom školácky zahrala Chopina a zo Chopina skĺzla na moderné šlágre, keby silou-mocou nechcela vyzerať mlado, len by jej to prospelo.

— Serioža, povedz pravdu, stalo sa ti dačo?

Panebože, pomyslel si Rževskij, večne zostanem jej vlastníctvom. Celý svet rozdeľuje na vlastných a na cudzích. Tí vlastní sú na tom horšie. Na nich kladie vyššie požiadavky. Treba im vyhovieť. Nedajbože opustiť svoje políčko a porušiť zákony Elzinej lásky. Lepšie je byť cudzím. Elza patrila k tej minulosti, na ktorú Rževskij nerád spomína a ktorú už vymazal z mysle. A tu ho musela vyhľadať po toľkých rokoch. A po celý ten čas čosi od neho žiadať. Z kamarátstva. Na základe starých spomienok.

— Ďakujem ti, Elza, že si kvôli mne robíš starosti, — povedal Rževskij. — No všetko je v poriadku.

— Akože v poriadku, keď po ústave behajú zvery. Čosi predo mnou tajíš.

— Nič sa nestalo, — zopakoval Rževskij. Pristúpil k písaciemu stolu, sklonil sa a prezrel si zásuvku. Nijaké stopy po pazúroch, žiadne škrabance. Šimpanz vedel, ako má otvoriť stôl. — Mimochodom, nepamätáš sa náhodou, v ktorom baraku sme bývali s Lizou, v treťom alebo vo štvrtom?

— V baraku?

— No, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Mali sme tam v prenájme jednu izbu. Teraz ich začali búrať.

— Nepamätám sa, — odvrkla Elza. — Bolo to už tak dávno. Mám zavolať lekára?

— A ty si sa vždy chvastala, že máš fotografickú pamäť, — povedal Rževskij. — Mať tak tvoju pamäť, dávno by som už bol akademikom.

— Beztak sa ním staneš, — presviedčala ho Elza. — Ak ťa pravda najbližšie nezožerie tiger. Ale predsa mi povedz, ako sa to stalo.

Rževskému sa akosi nechcelo Elze rozprávať o rannom incidente. Navyše vedúca ústavnej knižnice nemusí všetko vedieť.

— Čo nového u vás doma? — spýtal sa. — Ako sa má Viktor?

Elza len hodila rukou.

— A mama? Ninočka?

— Mimochodom, ešte včera som chcela za tebou kvôli nej zájsť, — povedala Elza. — Ninočka chce ísť na vysokú.

— Viem o tom, — povedal Rževskij. V lete sa Nina prihlásila na biologickú fakultu, no nedostala sa. Ani Elzina priebojnosť, ani Rževského intervencie, ktorého prinútili vyzváňať až „hore“, nepomohli. Nina čakala rok, zatiaľ pracovala v knižnici u matky.

— Chcela som ťa poprosiť, aby si ju preložil do laboratória. Ľahšie by sa potom dostala. Sľúbil si, že keď sa uvoľní miesto… Kádrovák povedal, že potrebujeme laborantov.

— Dobre, — povedal Rževskij a pritiahol si fascikel s poštou. Možno sa Elza dovtípi a odíde.

Elza pristúpila k oknu.

— Naozaj búrajú baraky, — povedala. — Ani som si to nevšimla. Ako ten čas beží. Už si celkom šedivý. Mal by si si oddýchnuť.

Rževskij zdvihol hlavu, oči sa im stretli. Patrilo by sa opätovať ten teplý pohľad a hlas. No neurobil to. Čo môžeš, keď nemôžeš?

6

Elza odchýlila hnedé oškreté dvere, vkročila do prítmia chodby, už by sa patrilo dať sem novú lampu. Tento týždeň ju už takmer kúpila, no mala ťažkú tašku, tak to odložila na lepšie časy. Keď si vešala plášť, povedome vrzgli parkety. Viktor, samozrejme, nie je doma, príde v nálade.

Elza vošla do kuchyne, hodila tašku s nákupom na stôl hneď vedľa špinavého riadu od raňajok. Mimochodom, Viktor sľúbil, že ho umyje. Pravda, nik ani len prstom nepohol, aby dal kuchyňu do poriadku. Chlieb stvrdol, plátky syra sa skrátili, zoschli. No, bože, búrajú baraky, prečo má na to ona myslieť? Elza zapla plyn, naliala do hrnca vody, vybrala niťovky.

— Mačička, — zaznelo zozadu, — bez teba umriem od hladu.

— Ty si doma? — Elza sa neobrátila. — Myslela som, že si na futbale.

— Kúpil som chlieb. Dve vekne. Jednu som aj zjedol, mačiatko.

Za posledné roky Viktor veľmi stučnel a zmľandravel. Elze sa zdalo, že stoličky zaškrípu, len čo si na ne Viktor sadne.