Читаем Zakon pre draka полностью

Rževskij vyprevadil ďalšiu komisiu z laboratória. Chvíľu si ešte posedeli v kancelárii. Lenočka priniesla kávu s lokšami. Debatovalo sa len tak, o všeličom. Strumilov nadhodil, že na prízemí nie sú mreže. Alevič využil situáciu a hneď žiadal peniaze na opravy — priečelie je už na zaplakanie, parkety sa doslova rozpadávajú. A čo keď k nim zavítajú zahraničné delegácie? „Len sa vy neponáhľajte so zahraničnými delegáciami,“ povedal Ostapenko. Chruckij zvrtol reč na kongres v Brne, radili sa, koho poslať. Rževskij pil kávu, diskutoval s vedením, navonok sa tváril, že patrí k ich kategórii, no v skutočnosti rozmýšľal o tom, ako prebieha delenie prvých buniek. Doslova videl pred sebou — akoby v zornom poli mikroskopu — ako sa bunky pohybujú, preliačujú. Hlavne aby sa im podarilo uskutočniť prenos…

Potom dlho sedel v izolovanom laboratóriu. Pod ním štekali psi, potom sa ozvalo rinčanie. Rževskij si pomyslel, že opice sa zrejme nudia — privolávajú ľudí hrnčekom o mreže klietky.

Izolované laboratórium bolo priam chirurgicky osvetlené. Službu konajúci Toľa Milenkov, aby neprekážal riaditeľovi, tváril sa, že číta anglickú detektívku. Preňho bol riaditeľ géniom a tešilo ho to.

Rževskij šiel domov peši. Zastavil sa pri baraku, dvere boli odchýlené. Vošiel dnu. Zavanulo prachom a dlhoročným ľudským bývaním. Svetlo nefungovalo, dávno ho už odpojili. Zapálil zápalku, no hneď si povedal, že zbytočne — dobre si pamätal, koľko schodov vedie nahor. Vyšiel na poschodie a premkol ho zvláštny pocit, ani čo by nevchádzal do prázdneho opusteného baraka, ale domov, kde za dvermi určite stojí a počúva jeho kroky Liza. Otvára, hľadí a mlčí. Unavene jej podáva tašku s nákupmi alebo aktovku, aby ju postavila na stolček v malej predsieni, a hovorí: „Nehnevaj sa, Liza, bol som v knižnici, ušla mi električka.“ Katka — spí za stolom na prični, ktorú sám zhlobil, nie bohvieako, no drží dobre — zastoná v spánku. A Liza s previnilým úsmevom hovorí: „Fašírky sú celkom studené. Dvakrát som ich už zohrievala.“

Dvere boli otvorené. Do okna hľadel mesiac, na dlážke sa povaľovali staré časopisy. Iné nič. Nič z minulosti. Aj tapety sú iné.

Rževskij podišiel k oknu. Keď v noci nemohol spávať, vyliezol spod prikrývky a šiel k oknu, otvoril ho, fajčil a hľadel do prázdna. Tam, kde teraz stoja svetlé domy nového sídliska, sa temnela zeleň. Uprostred nej sa tajila dedinka, kam Liza chodila po mlieko, keď bola Katka prechladnutá. Zrazu spozornel. Vedel, že Liza sa už-už zobudí — vždy sa prebrala, keď v noci vstal. „Čo ti je? Je ti zle?“ „Jednoducho iba nemôžem spať.“ „To sa len tak jednoducho nestáva. Trápi ťa niečo? Je ti zle?“ „Nie, je mi dobre. Premýšľam.“ Často sa k nej správal nezdvorilo, unavovala ho jej prepiata starostlivosť, výbuchy žiarlivosti a jemné, až takmer bojazlivé dotyky. „Dám ti valeriánske kvapky?“ „Ešteže čo!“

Vrzgol schod na schodisku. Potom buchot. Šramot. Akoby sa ten, čo vystupoval nahor, ako neisto a pomaly ohmatkával rukou stenu, udrel o výčnelok.

Mal by som sa báť, hovoril si Rževskij. Kto len môže teraz uprostred noci vystupovať po schodisku opusteného baraku?

Dvere sa otvárali pomaly, akoby ten, čo sem vstupoval, si nebol istý, či sú to tie pravé dvere.

Rževskij ustúpil nabok, aby nestál v okne.

10

Chlap, čo vošiel do izby, sa neisto zastavil na prahu. Rževského oči si už zvykli na tmu, navyše izbu osvetľoval mesiac, nuž videl, že chlap šmátra rukou vpravo po stene, a došlo mu, že tam by mal byť vypínač. Koľkokrát on sám takto naťahoval ruku a zažínal svetlo. Ozvalo sa šťuknutie.

— Dočerta! — zašepkal chlap.

— Počuj, svetlo už predsa odpojili, — povedal Rževskij. — Tieto baraky už vysťahovali, nevšimol si si?

Chlap zamrel, pritisol sa do kúta, nespoznal Rževského hlas, a tak strašne sa vyľakal, že sa jeho tučné telo rozlialo po stene.

— Vari si sa naľakal? — Rževskij podišiel k Viktorovi, potkol sa o kopu časopisov, takže skoro spadol. — To som ja, Sergej.

— Ty? Čo tu robíš? — zachrípnuté sa spýtal Viktor. — Naľakal som sa. Vôbec mi nenapadlo, že by som tu niekoho mohol stretnúť. Odmlčali sa.

— Zapáliš si? — spýtal sa Rževskij.

— Nedbám.

Rževskij vytiahol cigarety. Keď si Viktor pripaľoval, naklonil sa a Rževskij zbadal plešinu, ktorú skrývali nabok sčesané riedke vlasy.

— Dávno som ťa nevidel, — poznamenal Rževskij.

— Vari pôjdem, — povedal Viktor.

Rževskij prikývol. Tiež by už mal ísť. No akosi sa mu nechcelo ísť nocou s Viktorom. Viktorove topánky ťažko dopadali na schody. Schodisko stonalo. Potom všetko zmĺklo.