Bolo na nej mesto. Nízke kupoly a dlhé stavby podobné valčekom a reťazcom gúľ. V popredí stála socha na nízkom okrúhlom podstavci. Chudá žena s hladko sčesanými vlasmi vo vrecovitom odeve, ktorá sa veľmi podobala na Sofju Petrovnu, sedí a na kolenách drží čudnú bytosť pripomínajúcu trepanga.

— Tato, — povedalo dievčatko s vyhrnutým noštekom, ktoré sa už nudilo, — ukáž mi obrázok.

— Tu máš, — Klapač jej dal fotografiu.

— Červík, — povedalo sklamane.

Sofja Petrovna sklonila hlavu a krátkym, strmým krokom vykročila k budove kozmodrómu. Nikto ju nezastavoval, nik na ňu nezavolal. Len jeden novinár sa chcel za ňou pustiť, no Pavlyš ho chytil za rukáv.

Dag vzal dievčatku fotografiu.

Hľadel na ňu, videl mŕtvu loď, rútiacu sa do nekonečnosti vesmíru…

O chvíľku sa na plošine pred pristávacou plochou rozozvučali hlasy, smiech a radostný virvar, ktoré sprevádzajú pristátie lode alebo návrat kozmonautov na Zem.

CUDZIA PAMÄŤ

(prel. M. Svitková)

1

Za tie dlhé roky si Sergej Andrejevič Rževskij už prestal všímať budovu ústavu a domy okolo. No teraz v pondelok preňho auto neprišlo, nuž šiel do roboty autobusom a cestou videl, že začali búrať skupinu barakov, ktorá sa tiahla od autobusovej zastávky až k ústavu.

Túto kolóniu postavili v tridsiatych rokoch, čiže má už päťdesiat rokov. Medzi jednoposchodovými žltými barakmi vyrástli vysoké topole. To, že tu búrajú, si Sergej Andrejevič uvedomil až vtedy, keď namiesto prvého baraka zazrel medzi stromami voľné priestranstvo a za ním, ako v ráme, z ktorého vyberú obraz, sa tiahla ešte nezastavaná pustatina až po samý horizont, kde sa črtali svetlé budovy nového sídliska.

Pri ďalšom baraku stál bager so železnou guľou namiesto rýpadla. Zo strechy strhli krytinu a nahádzali ju vedľa na kopu. Trčali z nej tmavozelené listy plechu.

Pri treťom dome sa Rževskij zastavil. Kedysi tu pol roka býval. Bolo to vtedy, keď mal ísť robiť do ústavu. Mal prenajatú izbu na prvom poschodí.

Dom bol prázdny, brána odchýlená, len vojsť, no Sergej Andrejevič zahnal chvíľkový popud nazrieť do tej izby, pristúpiť k oknu, čo vedie na ulicu, a postáť si pri ňom, ako stával a čakal voľakedy.

Rževskij sa pozrel na hodinky, akoby hľadal dôvod, prečo sa tu dlhšie nemôže zdržať. Bolo deväť hodín desať minút. Prešiel ešte takých sto metrov a uvidel budovu ústavu, sivú trojposchodovú s veľkými štvorcovými oknami a neúmerne malými dverami. Keď ju stavali, Moskva sa ešte nerozrástla do týchto končín. No neskôr spolu s barakovou kolóniou tvorila akoby zátoku medzi vysokými brehmi novostavieb.

Rževskij sa zahľadel na opadávajúcu omietku na poschodí a pomyslel si, že už volá po oprave. Hneď si dá zavolať Aleviča. Že mu samému už nie je hanba!

2

Chodba bola už prázdna, všetci sa už rozišli po oddeleniach a laboratóriách. V úzkej predsieni pred Rževského kanceláriou tiež nikto nebol. Na sekretárkinom stole bol lístok:

„S. A.! Som na závodnom výbore. Hodnotíme pioniersky tábor. Lena.“

Vedľa leží niekoľko úradných obálok — pozvánky. Nové číslo anglického časopisu. Autoreferát z Leningradu.

Rževskij mal odrazu náladu pod psa. Hľadal dôvod, nechcel si priznať, že na vine sú baraky. Čože to vlastne chcel urobiť? Predvolať Aleviča? Nie, najprv by si mal prezrieť poštu…

Za odchýlenými dverami v kancelárii začul šramot. Potom slabé vrzgnutie. Niekto otváral strednú zásuvku jeho písacieho stola. To mu ešte chýbalo!

Rževskij práve chcel vykročiť ku kancelárii, no zrazu sa zastavil. Premkol ho strach.

Ten strach bol iracionálny. Riaditeľ ústavu sa bál vojsť do vlastnej kancelárie. Rževskij stál a načúval. Hrozne si želal, aby odtiaľ vyšla Léna a povedala: „Trocha som vám na stole upratala.“ No v kancelárii bolo tma, závesy zatiahnuté. Léna by ich určite bola roztiahla.

— Je tu niekto? — spýtal sa Rževskij vo dverách. Hlas mu zlyhal. Musel si odkašlať.

No tomu, čo sa ukrýval v prítmí, sa akosi nechcelo odpovedať. Mlčal, nehýbal sa.

Musí vojsť a rozsvietiť. No zažať v kancelárii nie je také jednoduché. Treba urobiť také dva kroky, aby sa človek dostal k vypínaču na stene vpravo. Od dvier sa nedá dočiahnuť. Na kieho čerta tam zavesili také tmavé závesy? Vari sa tu bude premietať, či čo?

V kancelárii nebolo celkom tma. Oči rozoznali stôl v tváre T. Skrine pri stenách… Rževskij vstúpil do miestnosti a pritískajúc sa chrbtom k stene, približoval sa k vypínaču. Už-už sa ho dotýkal, keď vtom za stolom zbadal tmavú postavu. Zazdalo sa mu, že telo nemá tvár. Vlastne tvár bola čierna, a takisto aj telo a ruky… Tmavá hlava sa pohla, sledujúc Rževského. Vo svetle vnikajúcom dverami sa zaligotali malé očká.

A zrazu mohutné tmavé telo vyletelo, akoby ho vymrštila pružina, a vrhlo sa k Rževskému.

Sotva si mal čas uvedomiť, že telo mieri k dverám. Aj on sa k nim teda vrhol.

Bol pri dverách vo chvíli, keď sa tam dovalila aj čierna masa. Odletel nabok, udrel sa o stôl, svet sa mu zakrútil pred očami, prepadal sa do priepasti… Na niekoľko sekúnd stratil vedomie. Prebral sa na bolesti v chrbte a nohe.

Na strašný nárek a vresk na chodbe.

Na dupot. Krik.