Читаем Zakon pre draka полностью

Za prvé dvere sa Nadežda už raz dostala. Pamätala sa, že je tam široký priechod a pri stenách stoja rezervní Nevedkovia. Ako mŕtvoly. Trepangy jej povedali, že Nevedkovia sa tam nabíjajú i odpočívajú. Kedy tu predtým bola a čo chcela, sa už nepamätala. No chodbu so strnulými Nevedkami vo výklenkoch si jasne pamätala.

— Nič ti neurobia, — povedal Dola. — Sme ozbrojení.

— Len sa neutešuj, — odvetila Nadežda.

— Radšej nič neriskuj, — povedal Dola. — Bez teba sa von nedostaneme. Pamätaj na to!

— Uvedomujem si to. Neboj sa.

Nadežda prešla rukou po štvorci v stene a dvere sa odchýlili. V tej chodbe akosi zvláštne smrdelo — bol tam sladkastý a akoby pripálený vzduch. Všetky výklenky boli obsadené.

— Teraz sa musia dlhšie nabíjať, — povedal Dola, ktorý liezol za ňou. — Všimla si si, že ich bolo nejako málo na našich chodbách?

— Áno, všimla som si, — povedala Nadežda.

— Pozor!

Jeden z Nevedkov zrazu prudko vyskočil z výklenku a vrhol sa k nim, aby im zastal cestu.

— Rýchlo, — povedal Dola. — Pohni!

Nadežda pobehla dopredu a chcela Nevedka preskočiť, keď sa jej vrhol k nohám.

No Nevedko — ako len na to mohla zabudnúť? — tiež podskočil a šľahol ju prúdom. Našťastie nie príliš silne. Zrejme sa ešte nestačil nabiť. Nadežda spadla na kolená a vypadla jej palica.

Nevedka zastavil Dola, ktorý mal takú istú palicu ako Nadežda, ibaže kratšiu.

— Čo ti je? — spýtal sa. Jeho hlas bol sipľavý, nevýrazný, no podľa impulzov v hlave Nadežda vedela, že sa znepokojuje.

— Nič, — povedala Nadežda, vstala a nútila sa zabudnúť na bolesť. — Poďme ďalej.

K najbližším dverám bolo takých dvadsať krokov. Ešte jeden Nevedko vyliezol z výklenku, no pomaly.

— Stroj už dostal signál, — povedal Dola. — Sú s ním v spojení.

Nadežda pobehla krivkajúc k dverám, no štvorec na obvyklom mieste nenašla.

— Neviem ich otvoriť, — povedala.

No nik jej neodpovedal.

Obzrela sa. Dola stál za ňou. Nehybne. Druhý trepang paličkou odbil naraz troch Nevedkov.

— Rýchlo, — povedal napokon Dola.

— Niet tu azda inej cesty? — spýtala sa Nadežda a cítila, že jej chladnú ruky. — Tieto dvere neotvoríme.

— Inej cesty niet, — povedal Dola pošepky. Jeho hlas prichádzal akoby odkiaľsi z hlbky a z diaľky. Dvere boli beznádejne zamknuté.

Iní Nevedkovia, malátni, pomaly vyliezali z výklenkov a zdalo sa, akoby sa na trepanga valilo stádo obrovitých pánbožkových kravičiek.

Zrazu sa dvere otvorili. Prudko sa rozleteli, Nadežda len-len že stihla odskočiť.

Aj Dola stačil uhnúť. Trepangy niekedy vedia veľmi svižne skákať.

Z dvier vyskočil Nevedko, ktorého Nadežda predtým ešte nikdy nevidela. Bol takmer taký vysoký ako ona, no nepodobal sa na korytnačku ako ostatní, pripomínal skôr guľu. Mal tri článkované ruky a hlasno a hrozivo vrčal, akoby chcel odstrašiť tých, čo sa odvážili prísť až sem na zakázané miesto.

Odkiaľsi — možno z jeho pŕs, možno, zhora — vzbĺkol plameň, zaplnil celú chodbu, preletel tesne popri Nadežde, ktorá pocítila jeho spaľujúcu blízkosť. Prižmúrila oči, a tak nevidela, že Dola schmatol veľkú palicu a zastavil Nevedka, ktorý znehybnel.

Korytnačky, ktoré sa zhŕkli vo vzdialenejšom kúte chodby, tmavli, akoby uhoľnateli, a druhý trepang, ktorý ich „kryl“, nestihol odskočiť, keď sa otvorili dvere, a vzápätí sa premenil na kopu popola na dlážke.

Nadežde sa zdalo, že sa jej to všetko iba sníva, akoby sa jej nebezpečenstvo a smrť ani netýkali. Pochopila, že teraz sa musí čo najskôr dostať cez druhé dvere, lebo sa môžu každú chvíľu zatvoriť a potom všetko, kvôli čomu zomrel Bal a aj tento trepang, stratí zmysel.

Dola ju vzápätí nasledoval, ani sa neobzrel. Za druhými dverami bola okrúhla miestnosť, akoby horná polovica gule. Len tak-tak to stihli. K dverám sa už valil ďalší Nevedko.

Jeho úlohou však zrejme bolo šľahať a páliť len v chodbe, a stroj už nestihol dať nový príkaz. Dola sa naňho vrhol a zneškodnil ho skôr, než mohol dačo podniknúť.

Nadežda sa ocitla pred viacerými dverami, celkom rovnakými, a obrátila sa k Doloví, aby jej povedal, ako ďalej. No on sa už hnal dopredu, uhýbajúc ako vyľakaná húsenica, vysoko dvíhajúc chrbát, prekĺzol popri dverách, iba na zlomok sekundy sa pred nimi zastavil, akoby vetril, čo je za nimi.

— Tu, — povedal, — hľadaj otvor.

Nadežda už aj bola pri ňom. Tie dvere tiež nemali záporu. Nadeždy sa zmocnilo tupé zúfalstvo. No len tak sa rukou dotkla dverí, a tie akoby len na to čakali, vzápätí sa zvalili.

Ocitli sa pred Strojom. Pred pánom lode, pred tým, čo vydával rozkazy pristáť na cudzích planétach a brať všetko, čo sa len dá, pred tým, čo udržiaval na lodi poriadok, kŕmil, trestal a strážil zajatcov i korisť.

Stroj — to bola vlastne stena s nespočetnými okienkami, rôznofarebnými lampôčkami, sivými a modrými platňami a pákami. Bol to Stroj — nič viac. Nadeždu to ohromilo. Nebola sklamaná, ale ohúrená, lebo za tie roky, čo tu strávila, veľakrát si predstavovala pána tejto lode a pripisovala mu tie najstrašnejšie črty. A práve táto neosobnosť ju ohromovala.