Bohvie prečo si najprv všimla mäkký gauč, na ňom otvorenú knihu a polovicu jablka. Určite tam predtým sedel Koľa Milenkov. Pri gauči na stolíku stála stolná lampa. Jedna vaňa bola prázdna, veľká, celkom ako egyptský sarkofág z výstavy. Alebo ako ponorka. Všetko čudo sa ukrývalo v druhej vani, menšej, zapustenej v dlážke, no bohužiaľ celkom nepriehľadnej. Príklop bol vlastne priehľadný, no vnútri bola žltkastá mútna tekutina. Ninočka sa naklonila nad vaňu, no beztak nič nerozoznala. Dotkla sa hladkého skleneného boku. Bol teplý. Jej dotyk vyvolal reakciu prístrojov. Zablikali, bzučanie zosilnelo, akoby jej nablízku, pri samom uchu preletel čmeliak. Ninočka odtiahla ruku, a tu sa zrazu otvorili dvere a vošiel Rževskij. Ninočka si myslela, že je to Koľa, a stihla ešte povedať:

— Koľa, nehnevaj sa…

Vtom stíchla, pritískajúc si k hrudi ruku, akoby na nej ostali stopy po dotyku vane.

— Čo tu robíš? — Rževského to spočiatku ani nezarazilo, pristúpil k prístrojom, otočil sa k Nine chrbtom, a ona sa dala na ústup k dverám, uvedomujúc si trápnosť situácie.

— Koľa ma poprosil, aby som to tu postrážila, kým si zabehne po minerálku, — povedala.

— Poprosil? Postrážiť? — Rževskij sa prudko otočil. — Ako sa opovážil? Všetko zveriť na dievča! Na takého špunta! Dotkla si sa niečoho?

Ninočka mala dojem, že ju už-už udrie.

— Ničoho.

— Prečo sa usmievaš?

— Neusmievam sa, barón.

— Kto?

— Modrofúz. Alebo bol azda gróf?

Rževskij sa započúval do bzučania čmeliaka, potom dlaňou buchol do tlačidla a bzučanie zoslablo.

Podľa všetkého pochopil, o čom hovorí, a sám sa usmial.

— Bola som strašne zvedavá, — povedala Ninočka. — Prepáčte, Sergej Andrejevič. Uvedomujem si to, no bolo mi to hlúpe, že deň čo deň sedím tam, za stenou, a sem nesmiem.

— Čo sú to za vrtochy! — povedal Rževskij. — Ako dieťa… Modrofúz. Také hlúposti!

— Áno, hlúposti, — rýchlo prikývla Ninočka. — Veľmi sa to podobá na sarkofág. Len faraóna nevidno.

— Aj keby si ho videla, ničomu by si nerozumela, — povedal Rževskij. — Proces tvorby tela prebieha inak ako v prírode. Celkom inak. Je oveľa príjemnejšie vidieť batoľa, než to, čo leží tu. Pozajtra ho premiestnime. — Rževskij poklopkal prstami na veľký prázdny sarkofág. — A prosím, viac sem nos nestrkať! Ty si sem vošla v obyčajnom plášti — veď tu nie si ako človek, ale ako zhluk baktérií.

Nie, nehneval sa. Našťastie.

— Viem, že je tu všetko hermeticky uzavreté, — povedala Ninočka.

— Aj tak nemôžem riskovať. Dvadsať rokov sa o to usilujem. Neúspech mi neprepáčia.

— Veď sa k vám v prezídiu všetci tak pekne správajú.

— Pochytila si ústavné klebety — „pekne sa správajú“. Pekne sa správajú k víťazom. Ostapenko tiež riskuje, keď nás podporuje. Vieš, čo sa obyčajne hovorí? Pracujte ešte takých päť rokov s krysami… no, ak chcete, s opicami, sú to zaujímavé pokusy… veľký krok vpred! No nebezpečný! Riskantný! Triumf génového inžinierstva, vypestovali ste homunkula! A čo keď ste vy — náš sovietsky Frankenstein? Vieš ty vôbec, kto to bol Frankenstein? A čo urobil?

Rževskij sa posadil na Koľov gauč, obrátil si knihu obálkou hore, roztržito v nej listoval.

— Áno, počula som, — povedala Ninočka s intonáciou jednotkárky. — Z mŕtvoly zošil človeka, a on potom prepadával ženy. No vy tvoríte svojho človeka biologickou metódou…

— Proti zákonom… — Rževskij odložil knihu. — Proti všetkým zákonom. Vari to nevieš? A ty sem lezieš s neumytými rukami.

— Viac to neurobím.

Nina si uvedomila, že by už mala ísť. No akosi jej bolo ľúto odísť. Ľúto jej bolo aj Rževského — pobledol, schudol, stálo ho to veľa.

— Vy ešte nemáte deti, — mimovoľne povedala Ninočka. Sama sa začudovala, keď začula svoj hlas. — Teraz budete mať.

— To hovoríš o ňom?

— Samozrejme. Pravda, bolo by lepšie, keby ste už mali vlastné, no pre začiatok stačí aj toto.

— Ty si sa zbláznila, — zarazil sa Rževskij. — No, hybaj odtiaľto!

12

Ivan sa narodil 21. novembra večer o šiestej. Nikto neodchádzal z ústavu, aj keď vôbec neoznámili, že experiment sa blíži ku koncu. Čakali. Rževskij tri dni doslova nevyšiel z izolovaného laboratória a Ninočka striedavo s druhými dievčatami nakupovala a pripravovala jedlo pre tých, čo boli vo vnútri. Vybiehali na chvíľočku, čo-to uchmatli a opäť zmizli za dverami spojovacej chodby.

V ten deň hneď ráno sa v ústave objavili nové tváre — lekári. Potom dva razy prišiel Ostapenko a jeden z tých starých akademikov. V riaditeľovej kancelárii v jednom kuse vyzváňal telefón, no Rževskij Lenočke striktne prikázal, aby ho nevolala, nebrala odkazy, ani keby sa začalo zemetrasenie.

Ninočka sama nešla na obed, nemala na jedlo ani pomyslenie. Myšlienkami bola tam vnútri, za dverami. Ten chlapec, homunkulus, Frankensteinov zázrak… práve sa pohol, chce otvoriť oči. Z modrastých úst sa mu derie slabý zachrípnutý ston. Alebo práve prestal dýchať — Rževskij mu robí masáž srdca… Zle sa orientovala v signáloch na pulte vonkajšieho laboratória. Pri pulte sa tlačili biológovia z iných laboratórií a správali sa, ani čoby sledovali futbal.