— Dvadsaťpäť rokov. Myslíš si, že je to veľa? Ešte si spomeniem, koľko tam bolo schodov, ba aj slová, čo tam odzneli. Ani čo by to bolo včera. A pritom vôbec nemám fotografickú pamäť. Jednoducho bolo to prednedávnom… Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som preparoval rastliny, hľadel do mikroskopu a čítal. Hovorilo sa o mne, že mám perspektívu, a hovorili to bez závisti, lebo ma pokladali za fantastu. Dokonca ešte aj vtedy, keď už Američania aktívne pracovali na tom istom probléme. Pravdepodobne medzi mojimi priateľmi i oponentmi panovala náboženská zásada „daj bohu, čo je božie“, hoci boli presvedčení ateisti. A teraz sa klonovanie stalo bežnou vecou. Narodili sa prví ozajstní zdraví jedinci, ktorých celý genetický materiál tvorí umelo vypestovaná bunka otca. Najstarší z nich v Japonsku má teraz…

— Tri roky, — povedala Ninočka.

— Ďakujem. Tri roky. A nemá ani tušenia, že je monštrum. Rastie, pije mliečko, hovorí prvé slová… Nikdy nedôveruj banálnym pravdám… Vytvorili celkom obyčajného človeka. Celkom obyčajného, ibaže neštandardným spôsobom. A teraz postúpili o krok ďalej a vytvorili hneď dospelého jedinca. Ivana ušetrili dlhých a nerentabilných rokov detstva. Dáš si ešte kávu?

— Nie, ďakujem.

— Ja si ešte uvarím.

Rževskij vyšiel do kuchyne, postavil na kávu. Ninočka vstala z gauča, podišla k oknu — zdá sa, že pršalo. Ani nezbadala kedy, a svetlá áut sa zrkadlili v mokrom čiernom asfalte.

— Prečo mi neoponuješ? — zavolal Rževskij z kuchyne. — Všetci mi oponujú.

— Myslíte si, že je to správne, keď nemal detstvo?

— Čo dobrého je na detstve? Učenie, učenie… samé rozkazy, samé zákazy. Chcela by si ešte raz prežiť detstvo?

— Neviem. Asi nie. Ale už som ho prežila.

Rževskij si malými dúškami odchlipkával z kávy, Ninočka mlčala. Cítila to ako nespravodlivosť. Vo vzťahu k Ivanovi. No nevedela svoje obavy definovať.

— Ste o tom presvedčený? — spýtala sa.

— O čom?

— O tom, že vás bude chápať.

— Ak sa so mnou bude škriepiť, budem len rád. Vieš prečo?

— Nie.

— Pretože i sám so sebou jednostaj polemizujem. Najväčší oponenti sú tvoji najbližší. A on nielenže je mi blízky, je mojím pokračovaním. Dosiahol som samý vrchol, a teraz, či chcem alebo nie, musím začať klesať. Pousilujem sa klesať čo možno najpomalšie, no zastaviť ten proces nemôžem… Nemôžem? A predsa len môžem! Môžem, chápeš, dievčatko?

— Preto ste seba vybrali za otca?

— Tak sa mi zdá, že aj toto sa predebatovalo u Elzy v kuchyni — v centre Vesmíru. A odsúdili ma tam aj kvôli tomu.

Ninočka neodpovedala.

— Koho by si navrhla namiesto mňa? Aleviča? Ostapenka? Neznámeho dobrovoľníka? No?

— Nie, chápem… — povedala Ninočka previnilo, akoby ho odsudzovala ona, a nie jej mama.

— Čerta chápeš. Myslíš si, že sa azda považujem za múdrejšieho a talentovanejšieho, ako sú ostatní. To teda nie, lenže viem o experimente viac ako oni. To znamená, že je to vo všeobecnom záujme, syn by mal vedieť rovnako ako aj ja, o čo tu ide. Na kieho čerta by som márnil čas, aby som pochopil nielen umelého Ostapenkovho syna, ale aj samého Ostapenka. A ak ich nebudem oboch chápať, tak mi môže uniknúť pre pokus niečo veľmi dôležité.

— A v sebe sa vyznáte? — smelo sa spýtala Ninočka.

Zrazu mala dojem, že sa Rževskij ospravedlňuje. Pred ňou a pred sebou samým.

— V sebe? — Rževskij sa zasmial. — Zarozprával som sa. Prepáč. Koľkože je už hodín? Dvanásť? Poďme, odprevadím ťa. Neuškodí mi nadýchať sa čerstvého vzduchu.

16

Pociťujem samotu, v ktorej mi ožíva telo. Mám ruky, rastú z pliec, sú dlhé a končia sa tenkými výrastkami, rastúcimi zo vzduchu. Ešte nevieme, ako sa nazývajú. Mám nohy, tiež sa končia výrastkami. Liza ich pomenovala, no neviem, čo znamená Liza… Keby som tak vedel, ako sa zabúdajú veci… Oni zabúdajú, a my nesmieme. Opäť klesanie nadol, do studne, hoci teraz to už má zmysel — zmysel a pochopenie toho, že výrastky sa nazývajú prsty. Ako sa len ťažko dýcha, a cez stenu, namiesto toho, aby ukázali cestu von, hovoria o obsahu adrenalínu… obor Adrenalín príde, keď ťa mama bude kúpať v lavóri… Čo je to mama? Je to teplo a tíš…

17

Na ulici bolo sviežo a príjemne. Keď prechádzali cez cestu, Rževskij chytil Ninočku za lakeť, a Ninočka sa musela veľmi premáhať, aby mu lakťom nepritisla ruku. Len-len že sa zdržala. Určite by sa zasmial. A to by nezniesla.

Prišli na zastávku. Ninočka nechcela vziať peniaze, ktoré jej Rževskij dával na taxík. Autobus dlho nešiel. Rževskij si zapálil a opäť sa rozhovoril, pritom sa však nedíval na Ninočku.