Читаем Zakon pre draka полностью

„Už dávno som chcela písať denník, lebo dúfam, že raz, aj keď sa nedožijem toho svetlého dňa, ma nájdu. Veď nemožno žiť celkom bez nádeje. Niekedy ľutujem, že som neveriaca. Keby som verila v boha, verila by som, že boh ma skúša.“

Viac na lístku nebolo napísané. Pavlyš zistil, že lístky vo zväzočku nasledovali za sebou, no neznamenalo to, že si Nadežda písala denník každý deň. Niekedy prešli aj celé týždne, kým sa opäť dala do písania.

„Dnes pobehujú sem a tam. Priťažilo sa mi. Znovu som kašlala. Vzduch je tu predsa len mŕtvy. Človek si asi na všetko môže zvyknúť. Aj na otroctvo. No najhoršie zo všetkého je samota. Začala som sa rozprávať sama so sebou. Spočiatku som sa hanbila, bolo mi akosi trápne, že ma niekto môže počuť. No teraz si už aj spievam. Mala by som napísať, ako sa to všetko zomlelo, aby sa nedajbože niekto neocitol na mojom mieste. Iba dnes mi je akosi ťažko, a keď som si vyšla do záhradky, tak som sa zadýchala, že som si sadla hneď pri múriku a Nevedkovia ma dovliekli späť polomŕtvu.“

Asi o dva dni Pavlyš našiel to, čo Nadežda nazývala záhradkou. Bola to veľká hydropónna stanica, kde pestovali rastliny v živom roztoku bez pôdy. Niečo ako botanická záhrada.

„Dala som sa do písania, lebo beztak nikde ísť nemôžem, Nevedkovia by ma nepustili. Zrejme treba čakať na prírastok do našej rodiny. Len neviem, či ešte dakedy uvidím…“

Tretí lístok bol napísaný omnoho drobnejším písmom. Nadežda šetrila papierom.

„Ak sa sem niekedy dostanú ľudia, nech sa o mne všetko dozvedia: Moje meno a priezvisko je Nadežda Matvejevna Sidorovová. Rok narodenia 1923. Miesto narodenia Jaroslavská oblasť, dedina Gorodišče. Skončila som strednú školu v dedine, potom som chcela ísť na inštitút, no môj otec Matvej Stepanovič umrel a matka nevládala sama robiť v kolchoze aj viesť hospodárstvo. Preto som zostala v kolchoze, hoci som sa nevzdávala nádeje získať ďalšie vzdelanie. Keď sestry Vera a Valentína dospeli, uskutočnil sa môj sen a zapísala som sa do zdravotníckej školy v Jaroslavli, ktorú som ukončila roku 1942. Hneď potom ma povolali do armády a počas vojny som pracovala ako zdravotná sestra v nemocniciach. Po vojne som sa vrátila do Gorodišča, kde som nastúpila v miestnej nemocnici tiež ako sestra. Roku 1948 som sa vydala, presťahovali sme sa do Kaľazina. O rok sa nám narodila dcéra Oleňka. No môj muž Nikolaj Ivanov, šofér, umrel roku 1953 pri autohavárii. A tak sme s Oleňkou zostali samy.“

Pavlyš sedel na dlážke v kúte komôrky, zastretej bielym tentom. Dostal strašnú chuť na cigaretu, hoci už nefajčil šesť rokov, odvtedy, čo sa dal do služieb Kozmickej dopravy. Nadeždin životopis čítal nahlas. Rukopis bol čitateľný — písala pravidelné, okrúhle, veľmi doprava naklonené písmená, len kde-tu sa tuha odlúpila. Vtedy Pavlyš naklonil lístok, aby vylúštil písmená podľa vyrytého miesta na parieri. Odložil lístok nabok a pozorne vzal ďalší, dúfajúc, že na ňom bude životopis pokračovať.

— To značí, že v päťdesiatom treťom mala tridsať rokov, — povedal Sato.

— Čítaj ďalej, — poprosil Dag.

— „Dnes dovliekli nových. Uložili ich na dolné poschodie do prázdnych klietok. Nepodarilo sa mi zistiť, koľkí pribudli. No podľa všetkého viacerí. Nevedko zamkol dvere, mňa tam nevpustil. Neočakávane som zistila, že im závidím. Áno, závidím tým nešťastníkom, navždy odlúčeným od svojich rodín a domovov, uväzneným za hriechy, ktoré nespáchali. Veď je ich viacero. Možno traja, možno piati. A ja som sama. Ak by som si nebola našla nejakú prácu, dávno by som bola umrela. Koľko rokov som už tu? Podľa mňa už štvrtý. Budem musieť spočítať škrabance. Len sa bojím, že sa nedorátam. Veď som nezapisovala, keď som bola chorá, a iba myšlienka na Oleňku ma udržala na tomto svete. A možno som už dávno na onom svete. Hádam je to trest za moje hriechy. No akéže som ja mala hriechy! Ako strašne by som chcela v čosi dúfať! Hoci aj v boha. Spočiatku som si stále myslela, že raz sa to určite skončí. Potom som chcela spáchať samovraždu. No Nevedkovia mi na to prišli. Nuž čože, dala som sa do roboty. Nevedko mi priniesol šnúru a drôty. Predsa len čosi chápu.“

— A ďalej? — spýtal sa Dag.

— Nedá sa to všetko prečítať, — odvetil Pavlyš. — Počkajte. Zdá sa, že tuto to pokračuje.