Zrazu sa mu zazdalo, že za ním ktosi stojí. Prudko sa otočil, vrhol lúč svetla na chodbu. Nikto. To iba nervy. Dagovi nič nepovedal a prekročil prah.

Ocitol sa v priestrannej komore, kde pozdĺž stien stáli poličky. Na niektorých z nich ležali akési škatuľky. Nazrel do jednej z nich. Škatuľka bola do tretiny zaplnená prachom. Čo v nej bolo predtým, ťažko uhádnuť.

Vo vzdialenom kúte komory lampáš osvetlil ešte jednu bielu handru. Pavlyš sa rozhodol, že k nej nepodíde. Radšej potom použije konzervátor, aspoň bude zaujímavé na Zemi zistiť, z čoho látku vyrobili. No keď Pavlyš preniesol lúč lampáša nabok, zrazu zbadal, že na handre je čosi napísané. Azda sa mu to iba zdalo? Urobil tým smerom krok. Teraz už jasne videl čierny nápis. Pavlyš sa naklonil. Čupol si.

„Volám sa Nadežda“ — bolo napísané na handre. Po rusky.

Pavlyš stratil rovnováhu a rukou sa dotkol handry. Handra sa v okamihu premenila na prach. Zmizla. Zmizol aj nápis.

— Volám sa Nadežda, — zopakoval Pavlyš.

— Čo? — spýtal sa Dag.

— Je to tu napísané.

— Čo sa to s tebou robí?

— Bolo tu napísané: „Volám sa Nadežda“— povedal Pavlyš.

— A kde, prosím ťa?

— Už nikde, — povedal Pavlyš. — Dotkol som sa a zmizlo to.

— Chvalabohu, — povedal ticho Dag. — Upokoj sa.

— Som celkom pokojný, — odvetil Pavlyš.

3

Pre Pavlyša bola do tej chvíle loď akýmsi prízrakom, jej existencia bola relatívna, akoby daná pravidlami hry. Ani potom, čo zakreslil do plánu — na platničku z umelej hmoty, ktorú mal pripevnenú na ľavom zápästí — sieť chodieb a priechody, nedostal sa za rámec tejto relativity. Bol ako mysliaca myš v laboratórnom labyrinte. Na rozdiel od skutočnej myši však Pavlyš vedel, že labyrint je konečný a určitým spôsobom sa premiestňuje v kozmickom priestore, približujúc sa k Slnečnej sústave.

Nápis, ktorý sa rozpadol na prach, narúšal pravidlá, keďže sa tu nemohol zrazu zjaviť ako v rozprávke, a jedinou možnosťou bolo ho vymazať z mysle: jednoducho neexistoval. Dag to tak spravil. Podobne by bol konal aj Pavlyš, keby bol na jeho mieste.

— Práve Nadežda? — spýtal sa Dag.

— Áno, — odvetil Pavlyš. Hľadel na kôpku belavého prachu.

— Uváž, Sláva, — povedal Dag. — Ty si fyziológ. Vieš čo? Azda bude lepšie, ak ťa vystriedame. Alebo celkom necháme loď bez kontroly.

— Všetko je v poriadku, — povedal Pavlyš. — Len nijaké strachy. Zašiel som po konzervátor.

— Načo?

— Ak ešte natrafím na nejaký nápis, zvečním ho pre teba.

Na ceste ku svojej kabíne, aj potom, keď vyťahoval konzervátor zo škatule, kde boli všelijaké potreby, ktoré tam svedomitý Sato pribalil, jednostaj sa pokúšal vybaviť si v pamäti handričku alebo lístok s nápisom. Keď sa vrátil ku komore, kde ho čakala /už sa začal obávať, že zmizne/ kôpka belavého prachu, prestával veriť v existenciu nápisu. Rozum mu napovedal neveriť v zázraky.

Dag sa podchvíľou na čosi vypytoval, no Pavlyš mu buď neodpovedal, alebo, ak sa tomu nemohol vyhnúť, odpovedal vecne a stručne.

— Čo robíš? — spýtal sa Dag.

— Hľadám priechod, — odpovedal Pavlyš. — Aby som sa mohol dostať ďalej.

— Ako to tam bolo napísané? — opýtal sa Dag.

— Po rusky.

— To si už povedal. Ale akým písmom? Akými písmenami?

— Písmená? Boli to veľké tlačené písmená.

Natrafil na priechod. Dal sa ľahko otvoriť. Bola to zvláštna miestnosť, rozdelená priehradkami na rozličné veľké časti rôzneho tvaru. Niektoré z nich boli zasklené, iné oddelené od chodby sieťou.

Uprostred chodby stálo čosi ako pologuľa. Pripomínalo to vysokú korytnačku s priemerom zo šesťdesiat centimetrov. Pavlyš sa jej opatrne dotkol a vtom sa nepredvídanou ľahkosťou rozbehla po chodbe, akoby stála na dobre namazaných kolieskach. Pologuľa narazila do steny a zastala. Lúč lampáša osvetľoval v tme kúty a výklenky. Nie všetky boli prázdne. Na jednej kope ležalo kamenie, na druhej úlomky dreva. Keď sa lepšie prizrel, úlomky pripomínali zvyšky akéhosi veľkého hmyzu. Pavlyš napredoval pomaly, podchvíľou na loď referoval takmer o každom svojom kroku.

— Chápeš, čo je to za korisť?! — rozohnal mu myšlienky Dagov hlas. — Možno predpokladať, že ju opustili pred štyridsiatimi rokmi.

— Možno pred tridsiatimi.

— Možnože i pred päťdesiatimi. Mozog iba teraz poskytol predbežnú informáciu.

— To je aj tak jedno, — povedal Pavlyš. — Ani pred tridsiatimi rokmi sme sa ešte nepúšťali za hranice Sústavy.

— Viem, — odvetil Dag. — No ešte sa presvedčím, či nemáš halucinácie.

Nebolo sa o čom presviedčať. O to skôr, že vedeli — loď, ktorú našli, neprichádzala od Slnka. Nanajvýš sa k nemu mnoho rokov približovala. A predtým sa musela vzďaľovať. Iba pred štyridsiatimi, päťdesiatimi rokmi ľudia dobyli Mars a pristáli na Plute. A tam, za Plutom, ležal neznámy vesmír — ako zámorské krajiny pre ľudí staroveku. A v tomto vesmíre nikto nevedel hovoriť ani písať po rusky.

— Mám takú teóriu, — povedal Numilin. Numilin, inak nezhovorčivý, často držal kázne, lebo sa veľmi rád počúval. — Kedysi dávno nás navštívili a prijali ruský jazyk ako dorozumievací prostriedok.

— Prečo? — čudoval sa Sato.

— Zapáčil sa im.

Dag povedal:

— Slava, pokračuj. Nepočúvaj nás, lebo sa z nás zblázniš.