Читаем Zakon pre draka полностью

Pavlyš, postrkujúc pred sebou balík tentov a balónov, prešiel po širokej chodbe ku kabíne vedľa riadiaceho pultu. Rozhodol sa, že sa zloží tu. Na to, aby si loď dôkladne prezreli predtým, nebolo dosť času. Teraz to čakalo na Pavlyša. Bola to veľká loď. A sľubovala napínavé dobrodružstvo. Sato mu pomohol rozvinúť tent. Prenosnú kameru postavili hneď pri dverách a vyskúšali, či sa tent rýchlo napĺňa vzduchom. Všetko fungovalo. Teraz mal Pavlyš príbytok, v ktorom sa mohol pohybovať bez skafandra. Skafander bude používať iba pri „výletoch“. Kým si Pavlyš ukladal v kabíne veci, Sato namontoval osvetlenie a vyskúšal rádiostanicu. Potom sa rozlúčili.

Šesť hodín naberali rýchlosť. Dag tŕpol, aby vlečné lano bolo dosť pevné. Keď skončili rozbiehame, Pavlyš sa postavil za riadiaci pult a sledoval, ako popri ňom leteli strieborné valčeky — náklad vyhodený cez palubu, ako postupne zaostávali, ani vyprevádzajúci na nástupišti. Preťaženie sa dalo vydržať, nuž sa začal venovať svojej práci. Riadiaci pult mu poskytol málo informácií. Na tento pult bol nezvyčajný pohľad. Vlastne na celú kabínu. Akiste tu vystrájal dáky uličník. Nie uličník, skôr neplnoletý rádioamatér, ktorému dali k dispozícii drahú a zložitú aparatúru, aby ju zdemoloval. A on ju aj dôkladne zničil: tranzistory použil ako klince, z dosák s plošnými spojmi si urobil podstavec, platinovou fóliou si namiesto tapiet oblepil povalu. Podľa všetkého, Dag to zistil hneď, len čo sem vstúpil, bolo riadenie lode pôvodne plnoautomatické. No potom ktosi bez akýchkoľvek zábran strhol kryty a obloženie, bezdôvodne porobil krátke spojenia — jednoducho urobil všetko, aby z chronometra urobil primitívny budík.

Zarážajúce bolo, že nikde nestála stolička ani kreslo alebo čosi, čo by slúžilo tomuto účelu. Možnože pôvodní majitelia ani stoličku nepoznali. Pavlyš vláčil za sebou kameru a nakrúcal všetko, čo sa len dalo. Pre každý prípad. Ak by sa náhodou čosi zomlelo, filmy zostanú. Slabé bzučanie prilbového lampáša iba zdôrazňovalo absolútne ticho navôkol. Bolo tak ticho, až sa Pavlyšovi zamarilo, že počuje šuchot krokov a akýsi šramot.

Začal sa cítiť akýsi nesvoj. Prichytil sa pri nezmyselnom posunku — položil dlaň na rukoväť blastera.

— Atavizmus, — povedal.

Vysvitlo, že to povedal celkom nahlas, lebo v rádiotelefóne sa ozval Dagov hlas.

— Čo to hovoríš?

— Zvykol som si, že sme vždy boli spolu, — povedal Pavlyš. — Je mi akosi čudne.

— A ešte minulý týždeň si zúril.

— Ja?

— Už si zabudol? Pri večeri si mi povedal, že len čo sa dostaneš na Zem, pousiluješ sa, aby si sa už s nikým z nás v živote viac nestretol.

— Jedno nevylučuje druhé.

— Môžeme sa vystriedať. Hoci to nie je jednoduché.

— Netreba. Veď vieš.

Dag si vzdychol. A jeho povzdych, prekonajúc niekoľko kilometrov vzduchoprázdna, zaznel v slúchadlách prilby.

Pavlyš sa videl očami pozorovateľa: človiečik v ligotavom skafandri, chrobáčik v obrovskej banke naplnenej omrvinkami. A vydal sa na prvú púť po lodi.

Chodba vedľa jeho kabíny viedla do okrúhlej prázdnej miestnosti. Pavlyš sa odrazil od prielezu a dvoma skokmi ho prekonal. Za prielezom chodba pokračovala. Jej steny aj dlážky boli rovnakej modrej farby, takmer belavej, akoby vyblednutej od slnka. Svetlo prilbového lampáša sa rozlievalo doširoka a odrážalo sa od stien. Chodba pred ním sa zahýbala. Pavlyš ju zakreslil do plánu. Plán lode zatiaľ znázorňoval akúsi elipsu, v prednej časti ktorej bol vyznačený nakladací otvor a helling pre záchranný čln či raketu, ktorej tam už nebolo, riadiaci pult, chodba, spojovací pult s okrúhlou miestnosťou a ešte tri chodby, ktoré sa začínali pri pulte. Vedel, kde sú motory, ale zatiaľ ich do plánu nezakreslil. Mal dosť času, aby si všetko dôkladne prezrel.

Asi po sto krokoch chodba ústila do napoly odkrytého otvoru, pri ktorom ležalo čosi biele, ploché. Pavlyš sa k tej bielobe pomaly priblížil. Naklonil hlavu, aby si lepšie posvietil. Bola to obyčajná handra. Biela handra, krehká pod vplyvom vákua. Pavlyš k nej prisunul nohu, chcel ju prekročiť, no zrejme sa jej nevdojak dotkol a handra sa v okamihu rozsypala na prach.

— Škoda, — povedal.

— Čo sa stalo? — spýtal sa Dag.

— Staraj sa o seba, — povedal Pavlyš. — Lebo sa celkom odpojím.

— Len to skús. Hneď za tebou priletím. Nezabudni na plán.

— Nezabudol som, — povedal Pavlyš a zaznačil otvor do plánu.

Za otvorom sa chodba zväčšovala, rozvetvovala sa na všetky strany. No Pavlyš ju zatiaľ nezakreslil do plánu.

Vybral si iba prostrednú chodbu, najširšiu. Zaviedla ho k ďalšiemu, tesne uzavretému otvoru.

— Tak, a to by pre dnešok stačilo, — povedal Pavlyš. Dag mlčal.

— Čo mlčíš? — spýtal sa Pavlyš.

— Nebudem ťa predsa rušiť, len si hovor.

— Ďakujem. Dostal som sa k uzavretému otvoru.

— Neunáhli sa s otváraním, — povedal Dag. — Možno sa tam udržala atmosféra.

— Asi sotva. Všetko je tu mŕtve.

Osvetlil stenu okolo otvoru. Zbadal vyčnievajúci štvorec a prešiel po ňom rukavicou.

Otvor sa zľahka odchýlil a Pavlyš sa pritisol k stene. No nič sa nedialo.