Читаем Zakon pre draka полностью

— Nie, dnes sa nemôžeme stretnúť. Je koniec kvartálu, a ja mám ešte nedorobených tristo strán výplodov jedného akademika…

Zina si odstrihla vrkoč, ktorý tak obdivoval riaditeľ zo Sibíri, jej tvár stratila geometrickú súmernosť a trošku stučnela, hoci ešte vždy bola príťažlivá.

Keď sa Boris vrátil s hotovou kávou, Proskurinová mu podala popolník plný ohorkov, aby ho vysypal, a jej nový muž mu podal za náprstok whišky a obrátil sa naňho s otázkou, v ktorej sa miešala mužská solidárnosť so skrytou iróniou:

— Na čom teraz pracujete, Boria?

— Ja? — Kotkin bol prekvapený. Akosi sa ustálilo, že doma jeho práca už dávno prestala byť predmetom pozornosti, tým skôr pred hosťami. „Talentovaný človek,“ povedala raz v zlosti Zina, „je ako blesk. Odvšadiaľ je ho vidieť. Všetkých zaujíma, ako mu to ide.“ Boris sa na blesk nepodobal.

— Veď vy ste, — usmial sa nový Proskurinovej muž, ktorý bol novinárom, zahraničným spravodajcom, — ak sa nemýlim, inžinier. Napíšem o vás. Chcete?

— Je biofyzik, — povedala Proskurinová. — A zbiera známky so zvieratami.

— Čisté alebo opečiatkované? — zaujímal sa nový muž.

— Opečiatkované, — povedal Boris a nalieval kávu. — Hneď prinesiem tortu.

— Prines aj cukor, biofyzik! — zvolala Zina.

— Zabudol som kúpiť.

— No prosím, na teba sa v ničom nedá spoľahnúť.

Keď ráno Zina odchádzala, povedala, že kúpi cukor a čaj.

Bola však na skromnom obede v Dome novinárov s Rimmou, majiteľkou obrovskej tašky s nápisom Adidas, v ktorej prinášala do redakcie rozprávkové podpultové a drahé veci. Tentoraz sa Zine podarilo schmatnúť Rimmu pri vydavateľstve a ukoristiť ju pre seba na dve hodiny. Boris ešte netušil, do akej finančnej tiesne sa rodina dostala vďaka Zininej dôvtipnosti.

Na cukor, pravdaže, zabudla.

Kotkin v kuchyni krájal tortu a bol rád, že sa ho Proskurinovej muž tak skoro spýtal na prácu. Azda bude mať príležitosť porozprávať o Oku a v Zininých očiach i v očiach hostí nebude vyzerať ako chvastúň.

Vybral z aktovky Oko a opatrne rozmotal zvody. Prísavky s prenášačmi sa dali ľahko pripevniť na sluchy. Oko sa dalo pripevniť na čelo, bola na to špeciálna obruč, a dalo sa držať v ruke. Boris stlačil spínač. Z izby sa ozýval smiech — Proskurinovej muž zase rozprával voľačo veselé. Boris už neraz prežíval tento zvláštny pocit pri pokusoch s Okom. Videl kuchynský plafón, poličky s riadom, hore trochu začadené steny. Zároveň videl aj všetko pred sebou: svoju natiahnutú ruku, v nej Oko, obrátené zrenicou nahor, kuchynský stôl s nakrájanou tortou, sporák. Pohol rukou nabok, pohľadom Oka skĺzol po stene a zároveň nespustil zo zorného poľa vlastnú dlaň. Zavrel oči. Mozog, ktorý vyslal očiam signál, aby sa zavreli, očakával, že nastane tma. Namiesto toho Boris ďalej videl Okom, a keď zdvihol ruku k tvári, videl vlastné zatvorené oči.

— Kde trčíš! — zakričala Zina z izby. — Káva vychladne. Čo to toľko krájaš?!

Boris si rýchlo zložil prísavky z čela a strčil Oko do aktovky.

— Už idem, — povedal.

Čakal, že Proskurinovej muž zopakuje otázku o jeho práci, ale rozhovor už pokračoval iným smerom. Štyri roky sa trápili s tým Okom. Idea vychádzala z toho, že veľká väčšina slepých má neporušené zrakové centrá. To znamená, že ak sa pôsobí priamo na mozog primeranými impulzmi, možno obnoviť videnie aj bez orgánu oka. Preto rozdelili Oko na dve časti. Na snímač prijímajúci svetlo a translátor podávajúci informácie do mozgu. Kotkinovo laboratórium vypracovalo snímač. Verchovskij sa zaoberal odovzdávaním zobrazenia z prísaviek priamo na brázdu mozgovej kôry, do zrakového centra. Veľmi jednoduché. Iba to trvalo dva roky, kým človek, čo zapol prístroj, najprv uvidel nejasné svetlo, potom obrysy predmetov a nakoniec výrazný farebný obraz. Ďalšie dva roky potrebovali na to, aby skonštruovali prístroj, veľký asi ako televízor, v podobe ozajstného oka. Teraz teda Boris vzal Oko domov, hoci sa pracovný model nesmel vynášať z ústavu. Chcel ho ukázať Zine.

Boris nevydržal. Počkal, kým nenastala v rozhovore pauza, odkašlal si a povedal:

— Dnes sme dokončili jednu prácu.

Všetkých prekvapilo, že je tiež v miestnosti.

— Ale čo, — roztržité sa ozval Proskurinovej muž. — To je veľmi zaujímavé.