Читаем Zakon pre draka полностью

— Kam idete? — spýtala sa Zina. — Už začnú hrať. Sú takí chutnučkí…

Vstal a čakal, kým ho Zina pustí, a vyhýbal sa jej pohľadu.

Na chodbe pri schodišti si zapálil, no akosi sa nevedel odhodlať odísť preč. Zahľadel sa na svoje topánky. Za celý deň sa zaprášili, pravá mu dokonca praskla pri podrážke.

— Boris, hádam som vás neurazila?

Stála pri ňom Zina.

— Ale kdeže, — povedal. — Už musím ísť.

Pred dvoma rokmi sa doňho zaľúbila jedna prváčka. Bola múdra a usilovná. Dokonca začala zbierať — tak isto ako Kotkin — známky so zvieratami, a tým dokazovala príbuznosť ich duší. Bola však nepekná a bojazlivá a jeho hnevalo, že to ešte zdôrazňuje jeho vlastné nedostatky. Bol k nej slušný, ale vyhýbal sa jej. V ročníku sa to čoskoro rozchýrilo a posmievali sa mu. Veľmi si želal spoznať a ľúbiť výraznú a príťažlivú dievčinu, takú, ako je Parchomovová. Uvedomoval si však, že je opovážlivosť čo len pomyslieť na taký ideál, a pekných dievčat sa stránil.

— Na čom teraz pracujete? — spýtala sa Zina. Spýtala sa to trocha tichším hlasom, akoby to bolo podobné tajomstvo, aké mávajú ľudia, čo vedia zohnať lístky na Comédie-Francaise.

— Ozaj vás to zaujíma? — Nechcel ju otázkou uraziť, jednoducho bol prekvapený.

— Ani nie, — povedala uprene zahľadená naňho. — Pravdaže, nerozumela by som tomu. Čo už ja, nevzdelaná a hlúpa.

Asi o dva dni Zina Parchomovová stretla Borisa na chodbe, a hoci bola zahovorená s kamarátkami, usmiala sa naňho ako na dobrého priateľa. Kamarátky sa zachichotali a Boris sa odvrátil, rýchlo prešiel popri nich, aby Zinu neuviedol do rozpakov.

Ešte dáke tri minúty bol presvedčený, že urobil správne, keď sa jej vyhol. No potom pochonil že ju musí vyhľadať a ospravedlniť sa jej.

Celú noc bol ako na ihlách, ako to býva pred operáciou. Nad ránom už akoby sa celkom pomiatol, vzal si zo susedovho stolíka teplomer a asi dvadsať minút ho držal pod pazuchou v nádeji, že je chorý. Teplomer ukázal 36,8. Cez deň niekoľkokrát videl Zinu na fakulte, ale nikdy nebola sama, takže mu neostalo iné, ako ju vyčkať po prednáškach vonku. Nevedel, ktorým smerom chodieva zo školy, nuž sa schoval v bráne oproti vchodu. Do brány vchádzali ľudia a podozrievavo si ho premeriavali. Tváril sa, že čosi robí — zaväzoval si šnúrku na topánke, listoval v zápisníku. Zdalo sa mu, že Zina už prešla, pritískal sa na sklo brány, vyzeral von.

Zina nevyšla sama, sprevádzal ju zavalitý mládenec. Pustili sa doľava. Boris chvíľu váhal, ale vykročil za nimi. Šiel asi vo vzdialenosti päťdesiat krokov, obával sa, že sa Zina obráti a pomyslí si, že ju sleduje. Došli na roh, prešli námestím a Boris si prisahal, že ak sa zaraz nerozídu, odíde a už sa k Zine ani nepriblíži. Zina sa však so svojím známym na rohu nerozišla, kráčali ďalej, Boris za nimi, pričom si určil ďalší bod, až po ktorý pôjde. Nestihol sa však vrátiť. Zina zavalitému chlapcovi nečakane podala ruku a zvrtla sa k Borisovi.

— Ahoj, — povedala. — Sledoval si ma. Pekné od teba.

— Nie, — on na to. — Šiel som tadeto, ani som ťa nezbadal…

— Čo si mi chcel povedať? — spýtala sa s úsmevom.

— Nič, — povedal a chcel odísť.

Položila mu na plece peknú ruku.

— Boris, — začala, — veľmi sa ponáhľaš?

— Chcel som sa vám ospravedlniť, — povedal. — Akosi mi to nevyšlo…

Boli v kine, potom ju odprevadil na Rusakovského ulicu, kde mu ukázala okná svojho bytu.

— Tu bývam so starkými. Otec má ísť do Strednej Ázie. Je stavbár. Takže ostanem celkom sama.

Boris povedal:

— A ja mám iba matku…

— Tam? V tých tvojich Putinkách?

— Áno, tam. Vo februári zomrela.

V nasledujúcom týždni Zina pozvala Borisa na koncert argentínskeho violončelistu. Boris hudbe nerozumel, nemal ju rád. Od Sarkisjanca si požičal dvadsať rubľov na nové topánky. Pred budovou konzervatória sa ľudia spytovali na zvyšné lístky a Boris vedel, že zaujal cudzie miesto — radšej by sa bol zavrel so svojimi známkami, ale bol Zine veľmi povďačný za pozornosť, ktorú mu venovala, nezaslúženú, a preto stiesňujúcu. Usiloval sa nevidieť jej ostrý profil a premýšľal o práci.

V apríli boli viac ráz spolu na rôznych miestach, Boris si narobil dlžoby, ale nedokázal sa s ňou naďalej nestretávať. Niekedy ho prosila, aby jej rozprával o svojej práci, no zdalo sa mu, že ju to neveľmi zaujíma. A on sám, nepekný, neduchaplný, ju predsa nemohol zaujímať — o tom bol presvedčený. Sarkisjanc ho pristavil na chodbe a spýtal sa:

— Čo mútiš hlavu takému dievčaťu?

— Čo by som mútil?

— Vari chodí ona za tebou? Všetci na fakulte sú z toho paf.

— Čo je na tom čudné? — zrazu sa Boris nahneval.

Ešte väčšmi ho zmiatla čiernooká Proskurinová. Bola Zininou najlepšou priateľkou, preto by jej Boris vedel mnohé odpustiť; aj permanentnú zlobu voči všetkému ľudstvu, aj vulgárne výkriky, aj hlasný prenikavý chichot. Viezla sa s ním v metre. Vravela:

— Mňa do toho, pravdaže, nič, ale nedaj sa vodiť za nos. Ako priateľka mám právo byť otvorená. Nezradíš ma?

— Nie, — povedal.

— Nemá ťa rada. Nikoho nemá rada. Rozumieš?

— Nie, nerozumiem.