Ivan mu neoponoval. Potom dlho sedeli na lavičke v Alexandrovskom parku, Dubov poslušne vyratúval expedície, ktorých sa zúčastnil. Hovoril aj o tom, prečo sa prednedávnom oženil so študentkou a ako to otriaslo jeho postavením v múzeu, lebo jeho predošlá žena, ba dokonca dve predošlé ženy tiež pracujú v múzeu. Zdá sa, že Dubovovou slabosťou bolo zaľubovať sa na expedíciách. Na smrť. Potom musel platiť alimenty, čo bol dosť veľký prepych z platu vedeckého pracovníka bez hodnosti, ktorý sa ani neprihlásil na habilitáciu.

— A ako sa má Sergej? — spytoval sa podchvíľou, no Ivan vždy šikovne zvrtol reč na expedície a Dubov poslušne pokračoval v rozprávaní.

— Nechcete ísť v lete s nami? — spýtal sa. — Nepôjdeme ďaleko, iba do Smolenskej oblasti. Rád by som šiel na Ďaleký východ, no Ľuseňka je v druhom stave, má námietky.

— Šiel by som, — odpovedal Ivan.

— A čo Serioža, Serioža by nešiel? Mohol by si vziať dovolenku.

— Nie, má robotu.

— A vy študujete? Ani som sa nespýtal.

— Som biológ, — povedal Ivan.

— Bol som presvedčený, že zo Sergeja bude raz archeológ. A to nie hocaký.

— Ja ho nahradím, — povedal Ivan.

— Hoci len na mesiac, počas dovolenky, — prisvedčil Dubov. — Budem sa tešiť. Veľmi som mal Seriožu rád. Škoda, že sa naše cesty rozišli. A nebude proti?

— Určite bude, — povedal Ivan.

— Má azda námietky proti tomu, aby ste sa rozptyľovali?

— Áno.

— Ale vás to baví…

— Našiel som otcovu zbierku. A mám pocit, že som to všetko nazbieral ja sám. K iným otcovým veciam som nič podobné necítil.

— Môj otec zasa chcel mať zo mňa právnika, — povedal Dubov. — No ja som sa zaťal. Povedal som mu, že otec nemôže urobiť zo syna svoje pokračovanie.

— Prečo? — zaujímal sa Ivan.

— Pretože otec nemôže vedieť, ktoré pokračovanie je to správne. V každom človeku drieme zároveň niekoľko rôznych ľudí. A do konca života nemožno s istotou povedať, ktorý zvíťazil. Som presvedčený, že zo Seriožu mohol byť veľmi dobrý archeológ. No je z neho veľmi dobrý biológ. Ja a vy nevieme, kedy a čo sa udialo v jeho živote, čo ho pohlo na križovatke života pustiť sa napravo, a nie naľavo. A možnože dodnes ľutuje, že ráno neodchádza na prašné nálezisko, neberie štetec a neoprašuje črepiny od hliny. Ktovie, čo sa skrýva pod touto vrstvou hliny. Možno obrovský Budha, akého odkryl Litvinskij. Možno dosiaľ neznáma vrstva Troje. Možno celá epocha v histórii ľudstva, ktorej odkrytie nás ohromne obohatí… Panebože! — Dubov sa pozrel na hodiny a znervóznel. — Ľuseňka mi doslova odtrhne hlavu. Zajtra má seminár, a ja som ešte nenavaril obed. Zapíšte si moje telefónne číslo.

37

Ivan už od rána nemal chuť do jedla. Rovno z kanvice sa napil studenej včerajšej kávy, s odporom sa zadíval na kôpku nových časopisov. Vtom ho zavolal Rževskij.

Ivan si všimol, že za posledné týždne Rževskij očividne schudol.

— Pozri, — povedal, podávajúc mu ponad stôl kôpku lekárskych správ. — To by pacient ani nemal vidieť. No ty sa aktívne usiluješ o sebazáhubu.

V správach nebolo nič nové. Pravda, je tu určitý regres. Vyzerá to, akoby bol starec, ktorému haprujú niektoré systémy.

— Fyziologicky ťa doháňam, — povedal Ivan ľahostajne.

— Zvoláme konzílium. Podľa všetkého ťa preložíme na kliniku.

— Tam už určite zgegnem, — povedal Ivan.

— No sám si nechceš pomôcť.

— Na klinike môžu liečiť iba to, čo sami poznajú. Ale ja som iba na pohľad taký ako ostatní.

— Si presne z toho, z čoho aj iní ľudia.

— Neverím. V každom človeku je zaprogramovaná istá dĺžka života. Aj keď iba približne. Možnože sa tento program zafixúva už v zárodku v matkinom tele. Ani ty nevieš, ako tento systém funguje. Po celé tie roky si sa hnal za praktickými výsledkami. Nenamáhal si sa zamyslieť nad filozofickou stránkou veci.

— Nad filozofickou? — podráždene sa spýtal Rževskij. — Azda nad mystickou?

Do pracovne nazrela Gruninová, doniesla na podpis výdavky na stravu pre nové opice. Rževskij ich podpísal, ani si to neprečítal.

— O čom sme to hovorili? — spýtal sa, keď Gruninová odišla.

— O tom, že sa ty, otec, bojíš krachu experimentu viac ako mojej záhuby. Neboj sa, aj keby bol konečný výsledok akýkoľvek, experiment to bol veľkolepý. Všetko si robil presne.

— Hlupák! Si predsa môj syn!

— Kedy si na to prišiel?

— Pamätáš sa, keď si niektorý deň prišiel ku mne a hrabal sa na pôjde v starých črepinách? Veľmi som chcel, aby si zostal.

— Opäť som sa stretol s Dubovom. Sľúbil mi, že ma vezme so sebou na expedíciu. Aj teba volá. Ešte i dnes je presvedčený, že by bol býval z teba vynikajúci archeológ.

— Možno. Ale je to nuda.

— Podľa mňa nie.

— V tvojom veku mi niekedy bolo ľúto, že vysedávam v laboratóriu. Archeológia je naša spoločná detská záľuba.

— A čo keď je to pre mňa teraz dôležité?

— Nerozptyľuj sa. Máme dôležitejšie problémy.

Ivan pokrčil plecami. Ak si človek naozaj po celý život musí voliť cesty, tak otec veľmi ďaleko zašiel po tej svojej a už nemôže pochopiť, že jeden smer na križovatke života, ktorý si vybral on, nemusí Ivan dôjsť do konca.