Tej noci mal Ivan zreteľný desivý sen. Jeden z tých snov, ktoré nenechali neobjasnený ani jeden kútik pamäti Sergeja Rževského a umožnili Ivanovi dozvedieť sa o ňom viac, než sám Sergej.

Vošiel do izby v baraku plný zlosti a pocitu krivdy a Liza, ešte nič netušiac, sa vrhla k nemu, dlhými tenkými rukami objala jeho premoknuté sako, rýchlo a vrelo ho bozkávala mäkkými poddajnými perami, začala mu zobliekať sako a prihovárala sa mu: „No, vyzliekaj sa, čo sa brániš? Hneď ho aj prežehlím.“ Potom sa už so sakom v ruke zarazila: „Stalo sa niečo? V robote? Máš nepríjemnosti?“ Hovorila takým previnilým hláskom, akoby za nepríjemnosti v robote mohla ona sama. Hľadel na ňu, uvedomoval si, že ona za nič nemôže, no predsa len — jej krátkozraký pohľad a chvejúca sa spodná pera, ako aj pohyb jej rúk, ktorým odhrnula pramienok dlhých vlasov, vzadu zachytených gumičkou, nedojali ho tak ako obvykle.

— Nebudem jesť, — povedal, vchádzajúc do izby z malinkej predsiene, meter krát dva metre, no zrazu sa obrátil — celkom zabudol, že Kaťa je chorá už tretí deň, a ani sa na ňu nespýtal, keď prišiel, a to ho len väčšmi podráždilo.

Stáli v predsieni celkom blízko pri sebe, no nedotýkali sa. Sergej poločkom videl, že na stole pod lampou je tanier, vedľa chlieb a maslo.

Ešte stále stáli v predsieni. A nemohli nikam ujsť. Ivan si uvedomil, že práve v tejto meravosti je desivosť sna. A pokým sa rozhovor neskončí, nepohnú sa z tej úzkej predizby.

— Povedz, čo sa stalo.

— Ty mi nemôžeš pomôcť.

— No aspoň ťa vypočujem. Predtým si mi vždy všetko povedal.

— Neprijmú ma na ašpirantúru.

— To azda nie!

— To nič, — povedal Sergej. — Pôjdem na školu, budem učiť biológiu…

— Prečo ťa nechcú prijať? Si predsa najlepší. Tvoju diplomovku dali dokonca aj rozmnožiť.

Serioža mlčal a myslel na to, že Liza má šikmé čelo a trochu široké lícne kosti.

— To kvôli mne? — zašepkala Liza. — Len povedz, neboj sa.

— Sám som si tomu na vine. Sám. Chápeš, len sám. Vôbec sme sa nemali stretnúť, — povedal napokon.

A v predsieni — meter krát dva metre — je tesno a dusno, krúti sa hlava, a Ivan vie, že Liza teraz nepolapí dych. Liza má choré srdce, a vôbec je chorľavá. Tu, medzi dvoma dverami sa jej nedostane vzduchu a umrie. Tým bude všetkému koniec, prijmú ho na ašpirantúru, no treba si ešte trochu vytrpieť… potom bude dobre.

A on, Ivan, hoci to nie je jeho vina, jeho bolesť, musí zachrániť Lizu, otvoriť okno, čo aj zvaliť stenu, hoci by stačilo dokorán roztvoriť dvere… A prebúdza sa. Ticho. Teraz už nikto nemáva v noci pri ňom službu. A vôbec, prečo musí žiť v ústave? Ako vo viváriu. Tu mu dovliekli skriňu vyradenú z ktoréhosi laboratória. Bielizeň v ňom je presiaknutá kyslou zatuchlinou. Má si vari prenajať izbu? V nejakom baraku?

Ivan si vzal časopis a pokúsil sa čítať. Bol to španielsky časopis. Po španielsky Rževskij nevedel. Po španielsky sa učil Ivan. To je závažný fakt. Čítal pár minút, potom ho premohli driemoty.

34

— Neučte sa toľko, — povedal profesor Volodin. — Veď sa pripravíte o rozum. Myslím to celkom vážne. Voľakedy to volali mozgová horúčka. Teraz tomu vymyslíme moderný názov, no beztak vám nepomôžeme. Taký mladý, a tlak vám skáče ako starcovi. Potrebujete viac čerstvého vzduchu, mali by ste behať poklusom.

— Ani za mladi som nebehával poklusom, — povedal Ivan. Potriasol hlavou a dodal: — Skúsim to.

Nasledujúce ráno si Ivan obliekol dres s bielym pásom, bežal drobným klusom najprv po asfaltovom chodníčku, potom zahol smerom k bývalým barakom, vhupol do diery v ľade, namočil si nohy, nazlostil sa sám na seba. V tej prvej mladosti bol oveľa čipernejší.

Zrazu si spomenul, že Ninočka naňho čaká. Treba ju pripravovať. Keď jej to už raz sľúbil.