Otvoril knihu, no nečítal. Môže vyjsť do predného laboratória, tam sedí Ninočka, ktorá len čo ho zazrie, vyskočí, na tvári jej zaihrá radostný úsmev — je to veselé mačiatko. Elza má odrazu takú dospelú dcéru. Doma mali klavír, Elza na ňom skvele hrala. O čom som to len premýšľal? Ošklbaná kniha Chapmana, toho drahého klasika, ktorý oddelil ektoderm zárodku salamandry — zárodok to prežil a vyrástla z neho salamandra bez nervového systému. Podľa všetkého mezoderm kontroluje diferenciáciu nervového tkaniva. Týmto spôsobom asi robili aj mňa — od Chapmana cez Holtfretera a Stewarda k Rževskému. Ivan sa silou vôle usiloval zahnať bolesti hlavy — beztak je až príliš prepchatý liekmi. Začal listovať v knihe, niekde rožky strán otec zahol a jeho nutkalo zahnúť tie isté strany, no nemohol, lebo to už urobil Sergej. Obedovať Ivan šiel do ústavnej jedálne. Toto právo si musel urputne vydobyť. Nemôže predsa žiť iba na racionálnej diéte. Ak si ma ty, otec, obdaril vlastným mozgom, musíš uznať, že si budem nárokovať na svoje miesto v spoločenstve ľudí…

Elza Borisovna sedela pri susednom stole a usilovala sa nehľadieť na Ivana. V jedálni nebolo veľa ľudí — prišli prv ako pravidelná masa stravníkov.

Elza sa odvracia. Žiarli naňho, že je taký mladý. Teraz si ťa riadne prezriem! Nie je to veru morálne, aby hrdosť ústavu, prvý umelý človek na svete, prežúval závodný guláš a pohľadom prebodával vedúcu knižnice. Elza nereaguje na jeho pohľad, no nervózne mrví prstami, poklopkáva nimi po pohári s čajom, niečo rýchlo a veselo hovorí žene, čo sedí chrbtom k Ivanovi, potom prudko vyskočí a vybehne z jedálne.

Keď Ivan o pár minút odchádza z jedálne, Elza stojí na odpočívadle schodiska a nervózne fajčí. Pohľady sa im stretnú a ona sa spytuje:

— Chcete mi niečo povedať?

Ivan tiež vytiahol cigarety, zapálil si, ale neodpovedal. Elza sa rýchlo rozhovorila vysokým zvonivým hlasom:

— Nepoznáte ma. Nikdy sme sa nestretli. A Rževskému neverím. Všetkých nás vodíte za nos. A neviem, prečo ma prenasledujete.

— Neprenasledujem vás, Elza, — povedal mládenec hlasom Rževského. — My sa poznáme tak dlho, že sa nemusíme pretvarovať.

— Beztak tomu neverím, — povedala Elza. — Máte len niekoľko mesiacov. Rževskij vám o mne rozprával, lebo vás potrebuje, aby uspokojil svoju neskrotnú ctižiadosť. Možno vašu hru prijme akademická vrchnosť, no mňa nepresvedčíte.

— Vôbec to nebude také ťažké, — povedal Ivan. — Môžete ma preskúšať.

— Ako?

— Spýtajte sa ma na hocičo, čo si pamätáte iba vy a Rževskij.

— A vysvitne, že vám o tom hovoril. Je to podlé, rozumiete, podlé. Človek môže disponovať iba vlastnými spomienkami. No ak sa to týka iných ľudí, je to zrada. Klebetenie.

— Nože sa len pýtajte.

Elza sa zamračila. Ale neodišla. Zrazu sa spýtala:

— Vozili sme sa na propeleri. V lete. Bolo chladno, a ty si mi dal svoje sako… pamätáš sa…? Pamätáte sa?

Spomienka ležala kdesi hlboko v mozgu. Do tejto chvíle Ivan nevedel, že by sa niekedy bol vozil na propeleri s Elzou, zatiaľ túto spomienku nepotreboval.

— Mali ste na sebe modrý sarafán s úzkymi ramienkami. Povedali ste mi, že chcete šampanské so slnečnicovými jadrami, a ja som odvetil, že je to vidiecka predstava krásneho života.

— Na to sa nepamätám. A to je všetko?

— Všetko.

— Klameš! — A Elza vybehla hore schodmi.

Nechcela, aby si spomenul. Bála sa toho. A on si predsa spomenul. Vtedy na propeleri ho Elza presviedčala, že Liza si ho nezaslúži. Že s ňou nikdy nenájde duševný súlad, že Liza dokonca nebola schopná skončiť ani desiatu triedu… treba rozlišovať románik a rodinný život. Nikdy si neobľúbiš jej dieťa, hovorím ti to ako priateľka, vždy jej bude milší otec dieťaťa. Si ešte chlapec, Serioža, nepoznáš ešte ženy. Musí sa vydať — kvôli tomu pristane na všetko. Pochop ma správne, ja mám Lizočku rada. Je to dobrá duša. Ale teba zahubí, zničí… Odíď od nej, zachráň sa, kým ťa nevtiahne meštiacke bahno…

— Aha, a ty si tu? — povedal Rževskij. — Myslel som si, že si šiel do jedálne. Mám v pracovni nesku, dáš si za šálku?

Mlčky kráčali po schodoch. Kolegovia z ústavu, čo ich stretali, sa zastavovali, lebo Sergej a Ivan boli viac než otec a syn, boli polovicami jedného človeka, oddelenými od seba časom.

28

— Trápi ma, — povedal Rževskij, — že náš vzťah sa vyvíja inak, ako by som si to želal.

— Čo by si si želal? Aby som ťa nahradil v tejto pracovni?

— Časom rátam aj s tým.

— Môžem ťa zastúpiť i dnes. V mojom prípade nemôže ísť o nedostatok životných skúseností.

Šálky držali rovnako a rovnako si z nich odchlipkávali. A určite kávu aj rovnako vychutnávali. Ivan pritlačil malíček, no Sergej si nevšimol tento posunok.

— Musíš ísť vpred, ďalej od toho bodu, kde som ťa opustil. V tom je tvoj zmysel, môj zmysel, zmysel nášho spoločného experimentu.

— A minulosť? Vo mne je jej viac ako v tebe.

— Ako to?

— Nože mi povedz, čo mala mama oblečené, tvoja mama, keď ste zaostali za vlakom v štyridsiatom prvom?

— Zostali sme dolu… Bolo to v stepi… Vlak stál na násype… Nie, nepamätám sa.