— Veru. Starší. A vôbec sa v sebe nevyzná.

— A usiluje sa vyznať?

— Áno. Žije v dvoch svetoch, — povedala Ninočka. — Jeden svet — to je izolačka. V ňom som ja, sestrička Marija Stepanovna. Je to maličký svet. A váš svet ho gniavi.

— Do akej miery je preňho môj svet reálny? Keď je so mnou, je v strehu.

— Neviem. Ešte sa celkom neprebral. — Ninočka zmraštila tenké obočie, ako sa usilovala byť na výške situácie.

— Spoznávaš ma v ňom?

— Jaj, to ešte neviem! Dnes mi dal sliepku.

— Čo ti dal?

— Bola som hladná, nuž mi dal svoju porciu sliepky.

— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami také jednoduché.

Rževskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v ňom fotografie, staré, amatérske.

— Vidíš, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobám sa?

— Na koho? — spýtala sa Ninočka.

— Teda si ma nespoznala… aha, tu som už v inštitúte.

— Áno, to je on, — povedala Ninočka, akoby to hovorila vyšetrovateľovi, ktorý od nej žiada, aby identifikovala zlo činca. Pozrela si ešte jednu fotografiu. Boli na nej až štyri známe tváre. Otec s mamou, keď boli mladí, Ivan a ešte jedno dievča. Dievča malo hrubý vrkoč. No Ninočka sa najviac čudovala, že mama drží na rukách asi trojročné dievčatko.

— To je jej dcérka, — Rževskij ukázal na dievča s okrúhlou tvárou a hrubým vrkočom.

Vzal od nej fotografiu, chcel ju odložiť, potom na ňu pozrel ešte raz a spýtal sa:

— A mamu si hneď spoznala?

— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninočka. — Rada objíma cudzie deti. Ak vie, že ich o chvíľu odovzdá majiteľovi.

— Ty máš ale podrezaný jazyk, — podotkol Rževskij.

Telefón na stole sa rozdrnčal. Bol to zelený, domáci telefón. Rževskij vzal slúchadlo.

— Prečo ste mi hneď nezavolali? Už idem.

Šmaril slúchadlo. Nahnevaný stisol pery.

— Ivan ušiel, — povedal. — Neustrážili ho.

— Kam ušiel?

— Bohvie. Bežala za ním Marija Stepanovna. Ako je to možné! Veď som mu to vysvetlil. A potom že ho nezamykať na kľúč!

21

Ivana našli vo viváriu. Stál pred klietkou, v ktorej bol Lev. Lev si pozorne obzeral hosťa, ani čoby ho už predtým bol videl. John, ktorého si nevšímali, behal hore-dole po klietke, vrčal a Marija Stepanovna celá bez seba stŕpla vo dverách.

— Ešte nemáš čo behať von, — povedal Rževskij od prahu.

— Vitaj, — povedal Ivan.

— Prečo si ma vopred neupozornil?

— Poznám v ústave všetky chodby a dvere, — povedal Ivan. — Tak dobre ako ty.

Ninočka stála krok za nimi, vrtela hlavou, pokúšala sa zistiť, čím sa od seba odlišujú. Ivan mal napríklad trochu vyšší a ostrejší hlas.

— Počkaj, — zvolal Rževskij, — nože daj sem ruku, odmeriam ti pulz, počuješ?!

Ivan mu podal ruku. Keď to videl Lev, tiež prepchal labu pomedzi mreže, chcel, aby aj jemu zmerali pulz.

— Prečo máš taký pulz? — spýtal sa Sergej Andrejevič.

— Máš pravdu, — povedal Ivan. — Vráťme sa. Krúti sa mi hlava. Urobili ma z nekvalitného materiálu. Čert vie, čo do mňa napchali!

— To, z čoho sme my všetci, — odvetil Sergej. — Podľa receptov živej prírody.

Na chodbe stretli niekoľkých kolegov. Málokto v ústave už videl Ivana. Zastavovali a obzerali sa. Ktosi zakričal, odchýliac dvere:

— Semionichin, poďže sem! Rýchlo!

Ninočka cítila, že Ivanovi je to hrozne nepríjemné. Pridal a vytrhol otcovi svoju ruku.

22

Prisnil sa mu dlhý sen. Bol v ňom malý, celkom malý. Šiel po čistinke, kde sa knísali kvety vysoké ako on sám, a medzi kvietím ho oslepovalo slnko. Vedľa neho kráčala matka, nevidel ju, videl iba ruku, ktorej sa pevne držal, lebo sa bál čmeliaka. Hneď priletí a zoberie ho. Vedel, že je to v Taruse a že má štyri roky, že je to jedna z jeho prvých spomienok, no zároveň to bol sen, pretože vlastná spomienka už vymizla z pamäti Sergeja Rževského, stala sa rodinnou tradíciou — ako sa Serioža bál čmeliaka. No bohvie prečo vo vedomí chýbal obraz čmeliaka, bola tam iba zvuková predstava Č-Č-Č-meliak! Neurčitosť pocitu hroziaceho nebezpečenstva nútila hľadať ho všade, dokonca sa mohlo vteliť i do matkiných rúk, preto sa chcel matke silou mocou vytrhnúť, no ona ho mocne držala. Pozrel sa na ňu a videl, že to nie je matka, ale Liza, ktorá plače, lebo vie — teraz priletí čmeliak a zoberie ho…

Prebudil sa a ostal ležať so zavretými očami. Pretvaroval sa. Vedel, že v jeho prítomnosti sa ľudia prestanú rozprávať o bežných veciach — akoby o nich nesmel vedieť. Vedel aj to, že jeho pretvárku rýchlo odhalia — prístroje ho prezradia.

No tentoraz zrejme nik nepozrel na prístroje, môžbyť ani nečakali, že sa zobudí. Hovorili šeptom. Marija Stepanovna a tá druhá sestrička, ktorú nepoznal.

— Oči má neživé, starecké, — šepkala Marija Stepanovna. — Viete, koľko som mala pacientov? Milión, a veru také oči som jakživ nevidela.

— Odkiaľ všetko vie? Je to pravda, že je to kópia?

— To ti veru nepoviem, — odvetila Marija Stepanovna. — Keď ma sem preložili, bol už hotový.

— Možno sa s ním aj zhovárať? Rozumie?

— Ale áno, ibaže občas tára. Spočiatku sa pokladal za riaditeľa.