Читаем Zakon pre draka полностью

Ako tak rozmýšľam o drakovi /medzitým som sa presvedčila, že je ešte živý/, usudzujem, že mňa postihol lepší osud ako jeho. Predsa mám len akú-takú voľnosť. A to od samého začiatku. Veľa som rozmýšľala, prečo je to tak, veď všetci ostatní väzni, neviem, koľko ich tu je /za múrmi na ostatných poschodiach je iný vzduch, tam sa ja nedostanem, a akiste sú aj tam väzni/, sedia za mrežami. Iba ja si slobodne chodím po poschodiach. Podľa čoho Nevedkovia usúdili, že nie som pre nich nebezpečná? Možnože ich páni sú mi podobní. Neviem, a zdá sa, že sa nikdy ani nedozviem. Pustili ma aj do záhrady a ukázali mi, kde majú semená. Aj do laboratória môžem chodiť. Dokonca ma Nevedkovia poslúchajú. Ten, kto raz bude čítať tieto riadky, sa akiste bude čudovať, kto sú to tí Nevedkovia. Volám tak železné korytnačky. Akonáhle som sa dozvedela, že sú to stroje a že nechápu jednoduché veci, nazvala som ich Nevedkami. Len tak pre seba. Teda predsa len, ak sa tak nad tým zamyslím, zdá sa mi, že sa mi tu vodí nie oveľa lepšie ako tým, čo sú v klietkach. A v komorách. Jednoducho moja izbietka je o čosi priestrannejšia ako tie ostatné miestnosti. A to je všetko. Usilovala som sa prostredníctvom Nevedkov vysvetliť Stroju, Veliteľovi, že je to hotový zločin — chytiť živého človeka a držať ho len tak. Chcela som im vysvetliť, že by bolo lepšie, keby nadviazali spojenie s nami, so Zemou. No potom som sa presvedčila, že okrem strojov tu nikoho niet. A stroje sú naprogramované: musia lietať vo vesmíre, zbierať, čo im príde do cesty, potom podať hlásenie. Lenže cesta späť trvá akosi pridlho. Ešte vždy dúfam, že sa toho dožijem a že sa s Nimi stretnem a všetko im vysvetlím. Možnože oni ani nevedia, že niekde vo vesmíre žijú rozumné bytosti, ľudia! Nazdávajú sa azda, že oni sú jediní?“

Keď Pavlyš dočítal tento lístok, Dag povedal:

— V podstate uvažovala celkom logicky.

— Mala na to dosť času, — povedal Sato.

— Čas! — rozčúlil sa Numilin. — Veď nevedela nič o kozmických letoch.

— Zrejme to bola prieskumná loď, — odvetil Pavlyš. — No je tu jedna záhada. A Nadežda ju odhalila.

— Záhada? — spýtal sa Sato.

— Podľa mňa je to veľmi zvláštne, že taká obrovská loď, ktorá sa vydala na ďalekú cestu, nemá vôbec spojenie so základňou, s materskou planétou. Podľa všetkého letí veľa rokov. Za také obdobie informácie strácajú na aktuálnosti.

— Nesúhlasím s tebou, — povedal Dag. — Keby si tak bol na ich mieste! Predstav si, že takých lodí je niekoľko. Každá má pridelený určitý úsek Galaxie. Dajme tomu, že lietajú veľa rokov. No a život v organickej podobe objavia prinajlepšom v jednom z tisíc prípadov. V každom prípade hromadia informácie. Čo je to sto rokov pre vyspelú civilizáciu, ktorá si môže dovoliť vyslať takých prieskumníkov? A potom si len tak pre zaujímavosť prezrú trofeje a rozhodnú, kam vyšlú expedíciu.

— Zmocnia sa všetkého, čo sa im dostane do rúk? — spýtal sa Sato, neskrývajúc nevraživosť k majiteľom lode.

— Podľa akých kritérií majú roboty rozlíšiť, či ide o rozumné bytosti?

— Tak napríklad Nadežda bola oblečená. Videli aj naše mestá.

— To nie je dosť presvedčivé, — povedal Pavlyš. — Môžu to byť pre nich mraveniská. Kde je záruka, že inde rozumné bytosti nechodia nahé a neobliekajú svoje domáce zvieratá?

— A pravdepodobnosť, že naďabia práve na rozumné bytosti, je predsa taká malá, — dodal Dag, — že s tým akiste ani nerátajú. V každom prípade sa usilujú o to, aby všetky ich trofeje zostali pri živote.

— Mlátime prázdnu slamu, — zhrnul Pavlyš a vzal do ruky ďalší lístok. — Nič zatiaľ nevieme o tých, čo vypustili loď. A nevieme ani to, čo tým sledovali. V našom úseku Galaxie sme sa s nimi nestretli. To znamená, že sú zďaleka. Vieme iba, že nás navštívili a že sa z neznámych príčin nevrátili domov.

— Možno, že je to tak lepšie, — povedal Dag.